V kine dnes bežne sledujeme z pohodlného sedadla vo vyhriatej sále farebné a zvukové filmy. Nie vždy však bola filmová projekcia z dnešného pohľadu taká pohodlná a bezproblémová. Mohla za to práve filmová technika.

Výbušný film?

Pod slovom výbušný film nemáme na mysli akčný trhák, v ktorom explodujú autá či budovy. Na začiatku 20. storočia (po vzniku filmu ako takého v roku 1895) sa filmová surovina bežne vyrábala z nitrocelulózy. Áno, z nitrátu celulózy – silnej trhaviny, z ktorej sa vyrábal strelný prach. Táto látka je charakteristická vysokou výbušnosťou a nízkym bodom vzplanutia.

Je dôležité pripomenúť, že filmový obraz sa na plátno dostane osvetlením filmového pásu žiarovkou. Vo filmových premietačkách v minulosti, keď sa používali menej kvalitné zdroje svetla, ktoré sa rýchlo zahriali, teda vznikala veľmi vysoká teplota. Výsledok? Film jednoducho začal horieť a vybuchovať. Ak k tomu prirátame fakt, že filmy sa v tej dobe ešte nepremietali v budovách na to určených, ale častokrát v narýchlo postavených stanoch bez akýchkoľvek bezpečnostných zásad, ísť v tej dobe na film bolo takpovediac adrenalínovým zážitkom. Niekoľkokrát sa stalo, že takýto stan celý zhorel a zahynulo v ňom aj množstvo ľudí.

Tieto nešťastia viedli k prísnym pravidlám. Premietacia kabína musela byť oddelená od divákov, pri premietačke boli pripravené chladiace nádržky a hasiace prístroje. Zaujímavým bezpečnostným prvkom boli nože, ktoré boli vnútri premietacieho stroja. Ak film začal horieť, tieto nože odstrihli horiacu časť filmového pásu a uzavreli ju vnútri premietačky. Takto sa znehodnotilo len pár okienok filmu a nie celý kotúč.

Od zložitých opatrení sa postupne prešlo na bezpečnejšie materiály, napr. na acetát celulózy alebo neskôr polyester, ktoré majú podstatne vyššiu teplotu samovznietenia a sú stálejšie. Tým sa vyriešili všetky problémy týkajúce sa možného samovznietenia či explózie. Preto dnes môžeme spokojne ísť do kina na film, v ktorom výbuchy uvidíme jedine priamo na plátne.

Spievajúci diváci

Kým sa vedcom podarilo vymyslieť, ako na filmový pás dostať zvukovú stopu, trvalo to istý čas. Lenže majitelia kín chceli svojim divákom sprostredkovať k vizuálnemu zážitku aj ten zvukový. Boli skutočne vynaliezaví a prišli na mnohé spôsoby, ako nemý film doplniť o zvuk.

Logickým krokom bolo najať si kapelu, ktorá film sprevádzala živým hraním na hudobné nástroje priamo v kinosále. Bohatšie kino si mohlo dovoliť celý orchester, majiteľ kinostanu platil len klaviristu či huslistu. Táto taktika fungovala celkom úspešne. Muzikanti hrali podľa nálady danej scény, k niektorým filmom dokonca vznikala pôvodná filmová hudba a noty k nej sa distribuovali spoločne s filmovým pásom.

Ďalšou stratégiou bolo najať si tzv. moderátora. Ten komentoval dianie na plátne – vysvetľoval niektoré scény, prípadne daboval postavy. Úspešnosť takéhoto predstavenia závisela od kvality moderátora – kvalitní zabávači vedeli skutočne spríjemniť filmový zážitok. V Amerike vznikali aj telesá hercov, ktoré cestovali spolu s filmom po krajine a „dabovali“ ho spoza plátna priamo počas premietania.

Zaujímavým zariadením bol tzv. vitafón. Išlo o mechanizmus, ktorý bol zosynchronizovaný s filmovou premietačkou a prehrával platne, na ktorých bol nahratý zvuk k filmu. Ak ešte doma máte gramofónové platne, určite vás rodičia upozorňujú, aby ste s nimi zaobchádzali opatrne. To bol práve problém vitafónu – platne sa rýchlo a ľahko poškrabali a tým znehodnotili. Ďalšia nepríjemnosť nastala, ak ihla z nejakého dôvodu preskočila a obraz so zvukom tak nešli naraz. Nič sa nedalo robiť, film sa nemohol len tak zastaviť a diváci museli vydržať, kým nenastal čas nastaviť ďalšiu platňu. Toto ale nebol až taký veľký problém. Na tieto platne sa totiž zmestilo len približne 10 minút záznamu, takže sa počas jedného filmu menili aj deväťkrát.

A čo tí spievajúci diváci? Tvorcovia filmov vedeli, aké pesničky v tej dobe leteli. Niektoré filmy preto boli ilustráciami konkrétnych šlágrov. Publikum bolo počas filmu vyzvané (napr. titulkom), aby ich spoločne spievali. Diváci sa chytili a začali zborovo spievať daný hit.

Dnes by sme asi spev spolusediacich považovali za maximálne neslušný, vtedy to ale bol spôsob, ako sa vyrovnať s tichom v kine. Spomenuté techniky ale ukazujú, že pojem nemý film vlastne neexistoval. Aj keď zvuk na filmovom páse v tej dobe ešte nebol, v kinosále bolo skutočné ticho len výnimočne. Publikum paradoxne umlčal až nástup zvukového filmu v druhej polovici 20. rokov (za prvý zvukový film sa považuje Jazzový spevák z roku 1927). Nanešťastie, „umlčal“ aj niektoré vtedajšie herecké hviezdy – pri niektorých sa ukázalo, že majú také otrasné hlasy, že prechod na zvuk jednoducho nezvládli a v pamäti zostali len ako hviezdy nemého filmu.

Čierne pery a prácne kolorovanie

Poslednou zásadnou oblasťou vo vývoji techniky filmu bola farba. Prvé farebné filmy sa začali robiť až v 30. rokoch, dovtedy museli filmoví technici vymyslieť, ako inak dostať farbu do už vyvolaného čiernobieleho filmu. Motiváciou im nebolo len to, že čiernobiely film nezobrazoval verne farebné spektrum tak, ako ho poznáme. On ho totiž dokonca skresľoval. Napríklad fotografická ortochromatická emulzia, ktorá sa používala v začiatkoch filmu, bola citlivá len na modrú a zelenú časť spektra. To znamenalo, že herečkine červené pery nedokázal takýto film zachytiť a na plátne vyzerali ako sýto čierne. Preto, aby hrdinky vyzerali čo najprirodzenejšie, sa ich predstaviteľky líčili do fialových či žltých farieb.

Ako sa teda dostávala farba do čiernobieleho filmu ešte pred vynájdením farebného filmu? Išlo väčšinou o ručné farbenie (tzv. kolorovanie), ktoré bolo naozaj prácne. Ak vezmeme do úvahy fakt, že štandardom je, že za sekundu sa na filmovom plátne vystrieda 24 políčok, bolo výkonom takýmto spôsobom okolorovať celý film. Preto sa zvyčajne takto upravovali len časti filmov (napr. vo westerne sa okolorovala len dôležitá prestrelka). Túto prácu väčšinou robili ženy, pretože prechádzať políčko za políčkom a vyfarbovať malé plôšky chcelo vysokú dávku zručnosti.

Inou, podstatne jednoduchšou technikou, bolo namáčanie celého filmu do roztoku, ktorý ho zafarbil jednou farbou. Tento proces sa nazýval buď tónovanie alebo vitrážovanie. O tónovanie išlo vtedy, keď roztok zafarbil všetky tmavé miesta. Vitrážovanie bol zas proces, počas ktorého farbu získali miesta svetlé. Znie to možno zložito, v zásade ale išlo o pomerne jednoduchú vec.

Na dvoch obrázkoch vidíte dve filmové políčka, ktoré boli dodatočne zafarbené modrou farbou. Ak sa ale lepšie prizriete, určite medzi nimi nájdete rozdiel. Na prvom obrázku sú modré všetky svetlé časti, dokonca aj okraje filmového pásu. Je to preto, lebo boli pôvodne svetlé (priehľadné) a keďže sa pri vitrážovaní do farebného roztoku namáčal celý film, zafarbili sa aj tie. Na druhom obrázku je situácia opačná – modrý nádych majú všetky tmavé objekty. Ako skúška správnosti nám tu opäť slúži pohľad na okraje filmu – tie sa počas procesu kolorovania vôbec nezmenili, ostali svetlé. Môžeme teda skonštatovať, že tento film bol kolorovaný procesom tónovania. Dodajme ešte, že vtedajší tvorcovia neboli odkázaní len na modrú farbu. Svoje filmy mohli dofarbovať rôznymi odtieňmi – často žltou, ružovou či zelenou. Farby sa vyberali podľa vyznenia konkrétnych scén – milostná scéna sa namočila do červeného roztoku, nočná scéna zas do tmavomodrého.

V priebehu 30. rokov 20. storočia sa tieto predsa len trochu krkolomné techniky nadobro stali minulosťou – spoločnosť Kodak vyvinula film, ktorý vedel zachytiť všetky farby. Čiernobiely film ale nikdy skutočne nezmizol – doteraz niektorí režiséri uprednostňujú nefarebný film, pretože lepšie vyjadruje atmosféru, ktorú chcú svojím filmom vyjadriť.

Ťažko hodnotiť či bol nemý film lepší ako zvukový alebo či čiernobiely film lepšie vystihuje emócie ako farebný. Faktom však zostáva, že rozvoj filmovej techniky v týchto oblastiach priniesol do filmového umenia množstvo možností, z ktorých môžu tvorcovia podľa ľubovôle vyberať a nám divákom tak prinášať príjemné (a bezpečné) chvíle v kine.

Od vybuchujúcich stanov k filmovým palácom

Bolo by ale nesprávne si filmové predstavenie v minulosti predstavovať len ako nebezpečné sledovanie technicky nedokonalého filmu v nepohodlnom stane. Postupom času sa kinostany premenili na obrovské filmové paláce, ktorých návšteva sa rovnala vychytenej, pompéznej spoločenskej udalosti. Dobrým príkladom takéhoto veľkého predstavenia bola Cinerama. O čo išlo? V 50. rokoch sa začala v domácnostiach masívne rozširovať televízia. Ľudia už teda nemuseli za filmovou zábavou chodiť von, čo sa aj prejavilo na klesajúcej návštevnosti kín. Preto sa prišlo s nápadom ohromujúceho filmového zážitku, ktorý televízia nemohla poskytnúť.

Cinerama skutočne poskytovala takýto zážitok. Tento systém snímal obraz trojitou kamerou na tri rozličné filmové pásy. Tie boli v kine premietané z troch rôznych kabín na veľké zakrivené plátno v sále. Výsledný obraz bol teda vyskladaný z troch vedľa seba premietaných políčok.

Z tohto zložitého systému plynuli, samozrejme, problémy. Bolo veľmi ťažké synchrónne premietať tri rôzne kotúče z troch rôznych miest. Keď jeden z premietačov pustil svoj kotúč v inom momente ako zvyšní dvaja, nastal problém. Problém bol aj vo farebnej nejednotnosti, predsa len, každá kópia je trochu iná. Stávalo sa preto napríklad to, že z ľavej strany vošiel do obrazu vlak, v strednej časti bol ale nazelenalý a v poslednej tretine zas trochu ružový.

Napriek týmto technickým problémom bola Cinerama ambicióznym projektom, ktorá, ak k nim nedošlo, ponúkala divákovi znásobený zážitok. A od Cineramy je už skutočne len na skok k multiplexom, ako ich poznáme dnes.

Lucia Hrnčiarová