Horčinka horká

Jej latinské pomenovanie Polygala amara je odvodené z gréčtiny, v ktorej slovo polys znamená veľa a gala mlieko.

Súvisí to s tým, že v minulosti sa verilo, že po konzumácii tejto rastliny kozy a kravy dobre doja. Podľa jej rodového mena je nazvaná celá čeľaď horčinkovité (Polygalaceae), do ktorej ju botanici zaraďujú. Druhový názov súvisí s výrazne horkou chuťou jej listov, ktorá je podstatným rozlišovacím znakom od ostatných druhov v rámci rodu horčinka.

 

Podľa dĺžky života patrí horčinka horká k trvácim bylinám, pretrváva bohato rozkonáreným tenkým podzemkom. Z neho vyrastá jednoduchá nízka olistená stonka, ktorá dorastá iba do výšky 10 – 20 cm. Pozorovateľ si ľahko všimne úhľadnú prízemnú ružicu listov elipso-vajcovitého tvaru, ktoré majú tuhú konzistenciu. Stonkové listy sú zreteľne menšie, podlhovasté až kopijovité. Čepeľ listov je celistvá, žilnatina perovitá – výrazná je však iba hlavná žila, ostatné sú iba ťažko viditeľné. Drobné kvety vyrastajú v hustom strapci. Každý z nich je zložený z kališných lístkov i korunných lupienkov modrej, modrobielej až modrofialovej farby. Kvitne od mája do júla, opeľujú ju včely. Plody – krídlaté tobolky – rozširuje vietor.

Rastie roztrúsene po celej strednej a južnej Európe. Rozšírená je najmä na vápencoch od nížin až po alpínsky stupeň.

Horčinka horká (Polygala amara) rastie v trsoch

Patrí k liečivým rastlinám známym už v dávnej minulosti od čias antiky – poznal ju už Plínius v prvom storočí nášho letopočtu. Zmieňuje sa o nej i Dioscorides v diele De Materia Medica z roku 512 nášho letopočtu –prvom zachovanom ilustrovanom herbári, ktorý zostal základom pre poznávanie rastlín až do sedemnásteho storočia. Obaja autori jej prisudzovali okrem už spomínaných laktačných účinkov (tvorba mlieka a vylučovanie mlieka z mliečnej žľazy cicavcov) aj jej využitie pri liečbe pľúcnych a prsných chorôb. Podobne ju využívali i v stredoveku a ako liečivo je známa od 18. storočia, i keď v súčasnosti už v oficiálnej medicíne patrí k zastaraným. Uplatnenie však má stále v ľudovom liečiteľstve. V čase kvitnutia sa zbiera vňať, niekedy aj s koreňom, ktorá má intenzívne horkú chuť, pretože obsahuje horčinu polygamarín a saponíny. Odporúča sa pri liečbe chorôb dýchacích ciest a tráviacej sústavy. Vodné výťažky z tejto byliny sa pre svoje antibakteriálne účinky využívajú na kloktanie. Pozitívom je, že po jej použití neboli doteraz zaznamenané žiadne nepríjemné vedľajšie účinky.

Na rovnakých stanovištiach rastie i blízka príbuzná horčinka väčšia (Polygala major). Od predchádzajúceho druhu sa odlišuje nielen chuťovými vlastnosťami (jej listy nie sú horké), ale i farbou kvetov (sú ružové), celkovou výškou (10 – 40 cm), neprítomnosťou prízemnej ružice listov, neskoršou dobou kvitnutia (od konca júna do augusta) a chýbajúcimi liečivými účinkami.

Horčinka väčšia

Barborka obyčajná

Táto rastlina je nazývaná tiež Barbarea vulgaris a je zaradená do čeľade kapustovité (Brassicaceae). Podľa dĺžky života patrí k dvojročným až trvácim bylinám. Jej podzemnú časť tvorí vretenovitý koreň, z ktorého vyrastá 20 – 90 cm vysoká vzpriamená výrazne ryhovaná rozkonárená stonka. Spodné listy tvoria prízemnú ružicu, stonkové sú striedavé, na báze šípovito objímavé s odstávajúcimi uškami. Majú celistvú čepeľ so sieťovitou žilnatinou. Sú perovito laločnaté až perovito dielne. Malé kvety tvoria súkvetie strapec. Každý kvet sa skladá zo zeleného kalicha a zlatožltej koruny. Sú štvorpočetné, v ich vnútri sa nachádza piestik a šesť tyčiniek – štyri väčšie a dvojica menších. Rastlina kvitne od apríla do začiatku júla, plodom je odstávajúca šešuľa.

Barborka obyčajná

Pôvodne bola rozšírená v Európe, Ázii a Severnej Amerike. Neskôr sa zavlečením dostala i na iné svetadiely – udomácnila sa v tropickej Afrike, Austrálii a na Novom Zélande. Na Slovensku rastie hojne na vlhkých miestach, v priekopách, na brehoch potokov, na mokrých lúkach, na násypoch, hrádzach a na poliach. Darí sa jej rovnako dobre na kyslých i vápenatých pôdach. Vyskytuje sa hojne od nížin až po podhorský stupeň, vzácnejšie i vo vyšších polohách.

Listy tejto byliny sa môžu využívať ako chutná zelenina. Zbierať sa dajú i v zime, 4. decembra na Barboru – v súvislosti s týmto faktom dostala rastlina i rodové meno. Kedysi sa táto rastlina i pestovala, v súčasnosti je jej pestovanie iba príležitostné – ako krmovina strednej akosti. Poľnohospodárom na poliach znepríjemňuje život, pretože je nežiaducou burinou.

Medunica medovkolistá

Táto nápadná bylina je nazývaná tiež medúnka medovkolistá a latinsky Melittis mellissophyllum. Botanici ju zaraďujú do čeľade hluchavkovité (Lamiaceae). Rodové meno pochádza z grécko-atického výrazu melitta – včela, druhový názov vznikol spojením dvoch gréckych slov melissa – včela a phyllon – list (teda mellisophyllum znamená včelolistý).

Patrí k trvácim bylinám, pretrváva hrubým podzemkom. Väčšinou jednoduchá, iba výnimočne rozkonárená, chlpatá stonka dorastá do výšky 20 – 60 cm. Protistojné stopkaté listy so sieťovitou žilnatinou majú čepeľ vajcovitého tvaru, ktorej okraje sú zúbkované. Pozornosť pútajú jej úhľadné veľké kvety vyrastajúce v pazuchách horných listoch po jednom až po troch. Každý z nich sa skladá zo zeleného zúbkovaného kalicha zvončekovitého tvaru a pyskovitej koruny bieloružovej farby. Voľným okom sú viditeľné i štyri tyčinky, z ktorých dve predné sú dlhšie.

Medunica medovkolistá – detail kvetov

Kvety kvitnú v máji a v júni, majú intenzívnu vôňu, opeľujú ich motýle a čmele. Vznikajú z nich plody – tvrdky. Rastliny sa rozmnožujú vystreľovaním semien alebo ich rozširovaním živočíchmi.

Patrí k teplomilným druhom, rastie v Európe, čím severnejšie a vyššie, tým viac na výhrevnejších podkladoch, resp. lokalitách. Najviac je rozšírená v Stredomorí a Alpách až do nadmorskej výšky 1 400 m.

Medunica medovkolistá

Na Slovensku sa vyskytuje roztrúsene v presvetlených teplých lesoch. Vyhovujú jej pôdy vytvorené z bohatších hornín (vulkanity, spraše), vo vyšší polohách ju nájdeme na vápencoch.

V minulosti sa táto rastlina uplatňovala v ľudovom liečiteľstve. Listy za sucha príjemne voňajú, čo súvisí s tým, že obsahujú kumarín – aromatickú látku, ktorá sa používa v parfumérii a v potravinárstve. V ľudskom organizme pôsobí utlmujúco na centrálnu nervovú sústavu, má tiež močopudné a protikŕčové účinky. V súčasnosti je pre nádherný vzhľad svojich kvetov medunica medovkolistá niekedy využívaná i ako okrasná bylina.

Danica Božová
Foto: Vladimír Boža