V tejto časti seriálu dostanú priestor rastliny, ktoré môžete vidieť kvitnúť v jesennom období. Obdobie ich kvitnutia začína už v lete, vtedy im však v záplave ostatnej vegetácie návštevníci prírody nie vždy venujú pozornosť.
Zvonček klbkatý
Latinsky sa nazýva Campanula glomerata a je predstaviteľom rovnomennej čeľade zvončekovité (Campanulaceae). Rodové meno pochádza z latinského slova campanula – zvonček, ktoré je odvodené zo slova campana – zvonec a súvisí s tvarom kvetu. Názov Campanula sa prvý raz objavil v roku 1542 v práci nemeckého botanika a profesora medicíny Leonarda Fuchsa (1501 – 1566). Počas svojho života napísal vyše tri desiatky kníh, v ktorých podporil myšlienky gréckych lekárov Hippokrata, Dioskoridesa a Galenosa proti arabskej medicíne, ktorá bola v tom období uznávaná. Druhové meno rastliny glomerata má blízky vzťah k latinskému slovu glomus – klbko a súvisí s usporiadaním kvetov, ktoré je výrazne odlišné od ostatných druhov zvončekov.
Zvonček klbkatý (Campanula glomerata)
Táto trváca bylina zakoreňuje až do hĺbky 50 cm. Na jej jednoduchej stonke vyrastajú podlhovasté listy a fialové, prípadne vo výnimočných prípadoch i biele kvety vo vrcholovej hlávke a v pazuchách horných listov.
Kvitne od júna do septembra. Tyčinky dozrievajú skôr ako piestiky, peľnice sa vyprázdňujú skôr, ako sa blizna piestika stane oplodniteľná. Kvety opeľuje hmyz. Suché pukavé plody – tobolky s troma otvormi na báze rozširuje vietor.
Rastie na kamenistých a krovinatých svahoch, lúkach, vo svetlých lesoch od nížin až po alpínsky stupeň. Dáva prednosť vápencovým pôdam. Rozšírený je v celej Európe, na Kaukaze i v Iráne.
Krasovlas bezbyľový
Tento zástupca čeľade astrovité (Asteraceae) sa latinsky nazýva Carlina acualis. Rodové meno Carlina, ktoré tejto rastline dal švédsky prírodovedec Carl von Linné (1707 – 1778), je asi skomoleninou vlašského slova cardina, pričom cardo znamená bodliak. Podľa iných názorov bola táto rastlina pomenovaná na počesť Karla Veľkého, ktorý jej konzumáciu vraj počas moru odporúčal vojakom. Podľa legendy mu vo sne anjel oznámil, aby vystrelil šíp a pozoroval, kam sa zabodne. Šíp sa zabodol do dužnatého lôžka krasovlasu – a mor bol zažehnaný.
Druhové meno bezbyľový súvisí s veľmi skrátenou stonkou, takže sa zdá, že priamo zo zeme vyrastá jediný veľký kvet. V skutočnosti je to súkvetie úbor, ktorého priemer dosahuje 6 – 12 cm. Obsahuje iba rúrkovité kvety bielej až vínovočervenej farby, ktoré sú pravidelné päťpočetné. Okolo nich sa nachádzajú končisté vnútorné listene zákrovu bielej až hnedastej farby, ktoré napodobňujú chýbajúce jazykovité kvety. Prostredné listene zákrovu sú hrebeňovito ostnato zúbkaté a jeho vonkajšie listene sú listovité.
Krasovlas bezbyľový (Carlina acualis) pri pohľade zhora
Krasovlas bezbyľový pri pohľade zboku
Biele zákrovné listene veľmi silno odrážajú ultrafialové zložky svetla a spája sa s nimi zaujímavý fyzikálny jav. Za vlhka sa stáčajú dnu (chránia tak peľ pred dažďom) a počas dlhšieho sucha sa vystierajú. Dokonca stačí na ne dýchnuť a dajú sa pozorovať prvé pohyby skrúcania. Prebiehajú však veľmi pomaly, takže sa nedajú spájať s predpoveďou počasia, aj keď sa to o tejto rastline zvykne hovoriť. Opísané pohyby je možné sledovať aj na odumretých jedincoch, pretože majú čisto fyzikálny základ.
Krasovlas bezbyľový vo vlhkom počasí – listene sa pomaly zatvárajú
Krasovlas bezbyľový so stočenými a zatvorenými listeňmi
Pod úborom a zákrovom sa nachádzajú pichľavé hlboko perovito strihané listy, ktoré vyrastajú v bohatej svojráznej prízemnej ružici, ktorá je na rube celá pokrytá pavučinovo vlnatým odením.
Kvitne od júla do septembra. Plody sú nažky s chocholcom perovitých štetiniek. Vyskytuje sa hojne na suchých stráňach, pastvinách, polosuchých lúkach, medziach a vo svetlých lesoch od nížin až po alpínsky stupeň na rôznych podkladoch. V Alpách vystupuje až do nadmorskej výšky 2 800 m. Uprednostňuje slnečné miesta a pôdy kremičitej povahy.
V minulosti bol presláveným liekom, pestoval sa najmä pri kláštoroch. Šťavu z neho úspešne použil proti pásomniciam Leonard Fisch v roku 1543. Dnes ho oficiálna medicína nevyužíva, uplatnenie má iba v ľudovom liečiteľstve. V jeseni sa vykopáva jeho asi 30 cm dlhý a 1 – 3 cm hrubý koreň s podzemkom, ktorý má v čerstvom stave nepríjemný zápach a horkú chuť. Po umytí sa pozdĺžne krája a suší. Obsahuje najmä silicu, v ktorej sa nachádza karlínový oxid s antibakteriálnym účinkom. Okrem nej sa v ňom nachádzajú i triesloviny, živice, inulín a enzým, ktorý spôsobuje skysnutie mlieka. Vnútorne sa využíva vo forme záparu na povzbudenie chuti do jedenia i ako preháňadlo. Vypudzuje i hlísty. Má tiež močopudný účinok a v kombinácii s podobne pôsobiacimi rastlinami (napríklad lipovým kvetom) vyvoláva zvýšené potenie. Častejšie je však jeho vonkajšie využitie. Na liečbu kožných ekzémov, vyrážok, lišajov a plesní sa koreň zvyčajne varí v riedenom octe alebo v rovnakom množstve vody s vínom.
Najväčšie uplatnenie má vo veterinárnej medicíne, kde sa prášok z neho podáva dobytku na zvýšenie chuti do žrania. V Pyrenejach sa koreň konzumuje ako zelenina vo forme šalátu. V Nemecku je táto rastlina zákonom chránená, preto sa niekedy u nás zbierala na vývoz. Koreň spolu s dužnatým kvetným lôžkom na vrchnej strane vytvára dosť hrubý a mäsitý terč horkastej, aromatickej a mandľovej chuti, uvoľňuje sa zo zákrovu a s obľubou sa konzumuje. Nazýva sa preto i tzv. nepravá, resp. divá artičoka. Krasovlas bezbyľový je tiež vhodným druhom na zimné kvetinové úpravy.
Danica Božová
Foto: Vladimír Boža
