(28. 2. 1533 – 13. 9. 1592)
Od nemeckého vychovávateľa sa naučil dobre latinsky, s gréčtinou na gymnáziu to už nebolo také slávne. Vyštudoval filozofiu v Bordeaux, právo v Toulouse. Stal sa aj členom mestského parlamentu (1557) i starostom Bordeaux (1582 – 1584, 1584 – 1585).
Žil vo víroch konfliktov reformácie a protireformácie, neschvaľoval žiadne ozbrojené represie, hľadal tretiu cestu znášanlivosti rôznorodých náboženských prostredí. Pozorujúc sám seba, svoje radosti i slabosti, spoznal úžasný myšlienkový svet ľudského vnútra. Francúzsky šľachtic, esejista a filozof, spracoval tieto svoje skúsenosti a predstavy v niekoľkých postupne doplňovaných vydaniach Esejí (1580, 1587/88, 1592). Spojil v nich postrehy z minulosti s názorom prítomnosti, aby v nadčasovej metafore vyklenul most možno až skeptického etického napätia na pozadí renesančného humanizmu. Systémom paradoxu i dvojznačnosti naznačil medze ľudského poznania (múdrosť i dobrota sú zmiešané s bolesťou a utrpením). Nevytvoril som svoju knihu o nič viac, než moja kniha vytvorila mňa. Aj v dnešnej dobe nás čítanie tohto jeho diela osviežuje svojou skeptickou pravdou.
Z myšlienok
• Všetko živé, vrátane človeka, je v stave neustáleho plynutia; bytie je v pohybe a činoch.
• Každý človek nosí v sebe celý súbor ľudských možností... Najväčšia vec na svete je vedieť, ako byť sám sebou... Milujem život a pestujem ho taký, aký je, aký nám ho Boh ráčil poskytnúť.
• Skúmanie seba samého je našou zásadnou povinnosťou a úlohou... Hľadám iba poznanie seba samého, toho, čo ma naučí dobre žiť a dobre zomrieť... Život zasvätený miernosti je lepší ako ten, ktorý pripúšťa výstrednosti... Pokladám za znesiteľnejšie byť stále sám, ako nebyť nikdy sám.
• Je iba málo záležitostí, ktoré môžeme posúdiť nestranne, pretože je málo záležitostí, na ktorých by sme tak či onak nemali žiadny záujem.
• Život nie je ani dobro ani zlo; iba miesto pre dobro alebo zlo, podľa toho, čomu dáme prednosť... Skutočným zrkadlom našich úvah je priebeh našich životov... Človek by mal aspoň zmúdrieť vlastnou škodou... Najistejším znakom múdrosti je trvalá radosť.
• Každý z nás niekedy hovorí hlúposti. Neznesiteľné sú len hlúposti vyhlasované slávnostne.
• Musíš sa veľa učiť, aby si spoznal, ako málo vieš... Aj keby sme sa stali učencami vedou druhých, múdri môžeme byť len múdrosťou vlastnou... Zbytočná je každá vedomosť pre toho, kto neovláda znalosť láskavosti.
• Človek je bytosť podivuhodne márnivá, rozmanitá a premenlivá; je ťažké povedať o ňom určitý a jednotný úsudok... Iba blázni vedia všetko s neochvejnou istotou.
Dušan Jedinák
