Optické hračky 19. storočia

19. storočie bolo obdobím veľkých zmien, ktoré môžeme najlepšie označiť ako prechod od tradičnej k modernej spoločnosti. Kým v tradičnej spoločnosti žili ľudia typicky na dedine a živili sa vlastnou poľnohospodárskou výrobou, v modernom svete sa situácia otočila.

Spôsobili to rôzne inovácie, ktoré život človeka urýchlili a zefektívnili. Začalo to vynálezom parného stroja Jamesa Watta ešte v roku 1763, ktorý svojím výkonom mohol poháňať veľké továrne. K tomu sa pripojil rozvoj dopravy – vznik železníc a výroba automobilov (prvý parný vlak dorazil na Slovensko 20. augusta 1848) a komunikačných prostriedkov (telegraf, telefón). Vďaka tomu nastali javy, ktoré dnes označujeme pojmami globalizácia, urbanizácia, modernizácia a aizácia.

 

Ľudia sa začali sťahovať do miest za lepšou prácou v továrňach. Kým predtým boli zvyknutí pracovať takmer väčšinu dňa, teraz sa ich situácia zlepšila. V spolupráci so strojmi vedeli prácu spraviť za kratší čas a lepšie. Zároveň sa robotníci začali organizovať do rôznych zväzov, v rámci ktorých bojovali za svoje práva a lepšie pracovné podmienky. Takto si vybojovali osemhodinový pracovný čas. S tým prišiel fenomén, ktorý bol dovtedy známy len panovníkom – voľný čas. Robotníci mali zrazu po práci čas oddychovať, venovať sa svojim záľubám a podobne. Na konci 19. storočia vznikla neskôr veľmi populárna forma trávenia voľného času – chodenie do kina. No už pred vznikom filmu boli ľudia fascinovaní optikou, a preto sa zabávali rôznymi optickými hračkami. Ktoré z nich boli najpopulárnejšie?

Dioráma

V 19. storočí boli cirkusy veľkou módou. Išlo o obrovské kočujúce zábavné podniky, v ktorých sa predvádzali ohromné veci. Nevideli ste tu len trénované zvieratá a akrobatov, ale aj takpovediac ľudské atrakcie. Cirkusy totiž zamestnávali ľudí, ktorí boli nejakým spôsobom fyzicky zaujímaví – či už boli nadmerne potetovaní alebo mali určitú fyzickú chybu (fúzaté ženy, liliputáni, ľudia so zdeformovanou tvárou a podobne). Ďalším spôsobom, ktorým sa cirkusy snažili ohurovať a pritiahnuť pozornosť, boli takzvané diorámy.

Dioráma bola veľká expozícia, ktorá sa skladala z panoramatického plátna a rekvizít pred ním. Na plátne bola najčastejšie zachytená scéna zo známej bitky či vojny. Pred ním boli na zemi umiestnené rôzne rekvizity – napríklad zbrane, kamene alebo čokoľvek, čo by najlepšie maskovalo prechod medzi obrazom a reálnym svetom a vytvorilo tak dokonalú ilúziu. Celá konštrukcia bola ešte okrem toho nasvietená s jasným cieľom – vyvolať trojrozmerný efekt. Samozrejme, o skutočnom trojrozmernom efekte sa v prípade diorámy nedalo hovoriť, ale najmä tie väčšie a prepracovanejšie (ktoré sa napríklad otáčali alebo boli sprevádzané zvukovými efektmi) svojich divákov vedeli ohúriť.

Ako taká dioráma vyzerala, si dnes môžete pozrieť napríklad pri návšteve Prahy. V zrkadlovom bludisku pri veži Petřín je dioráma zachytávajúca boj pražských študentov so Švédmi na Karlovom moste v roku 1648 z konca 30-ročnej vojny.

Dioráma (1)

Stereoskop

Ďalšou populárnou zábavkou, nepomerne menšou oproti dioráme, bol stereoskop. V roku 1838 s ním prišiel Angličan Charles Wheatstone. Ako tento prístroj vyzeral? Stereoskop sa skladal z dvoch obrázkov uložených tesne vedľa seba. Človek sa na ne pozeral skrz otvor držiaka cez dve šošovky. Použité obrázky boli takmer rovnaké, no neboli identické. Namaľované boli z nebadane rozdielnych pohľadov tak, aby tento posun medzi nimi kopíroval polohu očí a napodobňoval tak spôsob, akým vidíme svet s ich pomocou. To spôsobovalo ilúziu hĺbky obrazu, a preto sa obrázok javil ako trojrozmerný. Z vedeckého pohľadu nebol stereoskop nič iné ako využitie koordinovanej spolupráce dvoch ľudských očí známej pod názvom binokulárne videnie. Oči pri sledovaní okolia spolupracujú a ich vzájomná činnosť umožňuje vytvoriť priestorový vnem pozorovaného objektu.

Po vynáleze fotografie sa v stereoskope prestali používať ručne maľované obrázky a nahradili ich fotografie. Aj pri nich platilo, že boli spravené z mierne odlišných pohľadov. Stereoskop bol veľmi populárnou zábavkou až do 30. rokov 20. storočia. Potom ho z centra pozornosti nemilosrdne vytlačil film, no stereoskopy sa vyrábajú dodnes, a to predovšetkým ako hračky pre deti alebo ako suveníry pre turistov.

Stereoskop

Fenakistoskop

Fenakistoskop vymyslel v roku 1832 Belgičan Joseph Plateau. Išlo o krútiaci sa disk, ktorý bol rozdelený na niekoľko častí. V každej z nich bola nakreslená jedna fáza pohybu. Mohlo ísť napríklad o tancujúci pár alebo bitku dvoch boxerov. Z druhej strany disku boli vyrezané štrbinky, cez ktoré sa človek pozeral na odraz obrázkov v zrkadle. To bolo nevýhodou tejto verzie fenakistoskopu – na jeho fungovanie bolo okrem samotnej hračky potrebné aj zrkadlo. Postupom času sa používanie fenakistoskopu zjednodušilo šikovným vylepšením. To spočívalo v tom, že sa začal robiť z dvoch diskov – jeden bol čierny a boli v ňom vyrezané príslušné štrbinky a na druhom bol vyobrazený daný výjav. Naraz sa točili na jednej spoločnej oske, a tak už na jeho sledovanie nebolo potrebné zrkadlo.

Fenakistoskop

Zoetrop

Druhou nevýhodou fenakistoskopu bolo to, že v jednom momente si ilúziu pohybu, ktorú vytváral, mohla vychutnávať len jedna osoba. S týmto problémom si v roku 1834 poradil William George Horner. Vyrobil bubon, ktorý mal po obvode štrbinky podobné, ako mal jeho predchodca. Na vnútornej strane bubna bola znázornená opäť jednoduchá činnosť z bežného života – napríklad cval koňa. Keď sa bubon roztočil, ľuďom okolo neho sa zdalo, že kôň vo vnútri bubna skutočne beží. Čím rýchlejšie sa bubon roztočil, tým dokonalejšia ilúzia bola. Čo sa týka zobrazovaných výjavov, muselo ísť o cyklický pohyb, u ktorého bol prechod medzi prvým a posledným políčkom nebadateľný. Nešlo teda o zložitú, intelektuálnu zábavu, skôr o atrakciu na pobavenie zmyslov. Ľudí v tej dobe takáto ilúzia oživenia obrázkov skutočne udivovala. V Amerike sa preto zoetrop nazýval aj kolesom života.

 

Zoetrop (2)

Mutoskop

V 19. storočí bola populárna aj takzvaná flip book. Išlo o malú knižočku, na ktorej stránkach boli nakreslené jednotlivé fázy jednoduchej činnosti. Keď človek rýchlym pohybom prešiel postupne všetky stránky, pred očami sa mu zjavil tento krátky príbeh. Mutoskop fungoval na rovnakom princípe, rozdiel spočíval len v tom, že v jeho prípade stránky neobracal človek, ale stroj. Do stroja sa pozeralo skrz priezor, takže opäť nešlo o zábavu pre publikum, ale vždy len pre jednotlivca. Variáciou mutoskopu bola Kinora, vynález bratov Lumièrovcov z roku 1912. Išlo o osobný, prenosný mutoskop. Jeho výhodou bolo aj to, že jeho majiteľ si v ňom mohol striedať viaceré knižky – napríklad aj s vlastnými fotkami.

Mutoskop

Taumatrop

Taumatrop bol v porovnaní s predchádzajúcimi hračkami úplne triviálnou záležitosťou. Keby ste si chceli lepšie predstaviť princíp fungovania tejto hračky, ľahko si ho môžete vyrobiť aj sami. Na výrobu taumatropu potrebujete len dve veci – kúsok papiera a špagátik. Z papiera si vystrihnete malý kruh pričom na obe jeho strany nakreslíte obrázky podľa vášho výberu. Po bokoch papiera pripevníte špagátiky, ktorými taumatrop uvediete do pohybu. Papier sa v rýchlom slede bude otáčať a vznikne tak optická ilúzia.

Keďže taumatrop ponúkal len dve fázy činnosti, zvyčajne sa ním ľudia nesnažili vytvoriť ilúziu pohybu, ale len jednoduchý obrázok, ktorý vznikal rýchlym striedaním dvoch strán. Na jednu stranu sa nakreslil napríklad papagáj a na druhú jeho klietka. Pri rýchlom otáčaní papierika sa zdalo, že papagáj sedí na bydielku v klietke. Možností bolo samozrejme veľmi veľa – napríklad tiger a klietka, jazdec a kôň, váza a kvety atď.

Taumatrop (3)

Praxinoskop

Poslednou populárnou hračkou tohto obdobia bol praxinoskop Francúza Emila Reynauda z roku 1876. Išlo o dôležitý moment vo vývoji optických hračiek, pretože ponúkal najlepší zážitok zo sledovaných obrazov. V prvom rade nepoužíval žiadne štrbinky, cez ktoré by sa muselo pozerať. Zároveň išlo o takú projekciu, ktorej sa mohlo zúčastňovať veľa ľudí naraz, čím sa praxinoskop najviac priblížil filmovému predstaveniu. Z tohto dôvodu aj rýchlo prebral prvenstvo v popularite a v porovnaní s ním ostali zoetrop či fenakistoskop už len zašlými zábavkami. Spoločné so svojimi predchodcami mal to, že opäť išlo o podrobný záznam jedného pohybu na krútiacom sa mechanizme. Reynaud však štrbinky vymenil za sústavu vnútorných zrkadiel, ktoré odrážali iluzórny pohyb. Reynaud tento princíp postupne ešte viac vylepšil a naučil sa tieto obrázky premietať na stenu.

Aby bolo predstavenie ešte zaujímavejšie, zväčšil kapacitu vnútorného cylindra, aby sa naň zmestilo viac obrázkov. Takto začal svoj vynález v roku 1892 predvádzať pod názvom Optické divadlo. Jeho koncept sa tešil popularite a možno by aj dosiahlo väčšie úspechy, lenže už o tri roky neskôr vymysleli bratia Lumièrovci kinematograf – zariadenie, ktoré slúžilo ako kamera, kopírka a premietačka zároveň. Film tak bol na svete a optické hračky boli od tohto momentu utláčané do úzadia. Vraví sa, že Reynaud nemohol tento fakt uniesť a všetky svoje prístroje rozbil a vyhádzal do Seiny. Preto sa podarilo zachovať len krátky fragment jediného filmu tohto dôležitého vynálezu.

Praxinoskop

Čo za tým je?

Väčšina spomenutých optických hračiek (rovnako ako film samotný) mali niečo spoločné. Skladali sa z niekoľkých obrázkov zachytávajúci objekt, pričom jeho činnosť bola rozfázovaná do niekoľkých momentov. Keď sa tieto obrázky rozbehli, vznikla ilúzia pohybu. Ako je však možné, že oko sa dá takto „oklamať“? Veď predsa vieme, že ide len o niekoľko obrázkov za sebou a nie o skutočný pohyb. Dlhé roky vedci na túto otázku odpovedali teóriou perzistencie videnia. Verili, že obrazy v ľudskom oku zostávajú ešte malú chvíľu po tom, čo ich reálne vidíme, a preto ich vieme spojiť do pohybu. Táto teória už dnes nie je taká jednoznačná a presadzuje sa názor, že skôr než o schopnosť očí, ide o kognitívnu (poznávaciu) funkciu mozgu.

Vedci túto danosť mozgu označujú ako φ fenomén. Tento pojem označuje schopnosť mozgu aktívne interpretovať a spájať obrazy a to aj bez predchádzajúcej skúsenosti s nimi. To znamená, že mozog (nie oko) vie nájsť spojenie medzi dvoma za sebou nasledujúcimi obrazmi, aj keď nejde o reálny pohyb. Sledovanie iluzórneho pohybu optických hračiek v minulosti a filmu v súčasnosti má teda okrem iných podobných rysov jednu zásadnú zhodu – umožňujú nám to nielen naše oči, ale výraznou mierou aj náš mozog.

Pre lepšiu predstavu si na nasledujúcich stránkach môžete pozrieť videá spomínaných hračiek v pohybe:

Fenakistoskop, staršia verzia s použitím zrkadla: www.youtube.com/watch?v=2rzwdRqsuVM

Fenakistoskop, novšia verzia: www.youtube.com/watch?v=u8MzFXwHMjg

Zoetrop: www.youtube.com/watch?v=RSF7n9SiITg

Mutoskop: www.youtube.com/watch?v=Hs3y-lhVWbc

Kinora: www.youtube.com/watch?v=U8lfAIEtngI

Taumatrop: www.youtube.com/watch?v=yD0ovANHdqQ

Praxinoskop: www.youtube.com/watch?v=e4zQ49zgclM

Lucia Hrnčiarová

Obrázky: Daniel Dočekal (1), Andrew Dunn (2),V&A Museum of Childhood (3)