V prvom čísle Mladého vedca z roku 2007 ste sa mohli dočítať, prečo je pohlavné rozmnožovanie také populárne, a tiež nazrieť do intímneho života rôznych živočíchov od samcov chobotníc krakatíc obrovských ostreľujúcich samičky útvarmi naplnenými spermiami, cez hlbokomorské ryby čerty morské, ktorých samček doslova zrastie so samičkou, až po promiskuitné šimpanzy bonobo praktikujúce sex s každým, vždy a všade. V tomto čísle sa dozviete o ďalších pikantnostiach, ktoré sa odohrávajú za zavretými dverami spální – napríklad čo najviac platí na samičky najrôznejších druhov, prečo niektoré samčeky od zamilovanosti stratia  hlavu a ako je možné narodiť sa tehotná. Uvidíte, že medzi živočíchmi nič nie je nenormálne.

 

 

Samičky často stoja pred otázkou – s kým sa spáriť. U niektorých druhov nad tým až tak nerozmýšľajú a aicky sa rozhodnú pre víťaza súboja medzi samcami. Takéto súboje pozostávajú z toho, že samce sa navzájom fyzicky porovnávajú a snažia sa zastrašiť toho druhého, prípadne medzi sebou ritualizovane bojujú, kým slabší neuzná prevahu silnejšieho. Klasickým príkladom sú jelene počas ruje – väčšie a mohutnejšie samce majú v súboji výhodu.

U korytnačiek sloních z Galapág, najväčších suchozemských korytnačiek na svete, je zase dôležitá dĺžka krku a celkový hrozivý vzhľad. Keď sa dva samce stretnú počas obdobia rozmnožovania, postavia sa tvárami oproti sebe, vystrú krk, aby vyzeral čo najdlhší, a otvoria ústa. Navzájom porovnávajú svoj vzhľad a ten, ktorý sa cíti slabší, ustúpi. Dominantnejší samec potom nájde samicu a pred samotným párením trvajúcim aj niekoľko hodín ju znehybní tým, že jej hryzie do nôh, až kým ich nevtiahne do panciera. Znehybnená samička sa nemôže brániť a samček vloží svoj pohlavný orgán, ktorý vznikol premenou časti kloaky a je podobný tomu u cicavcov, do samičkinej kloaky.

Na veľkosti ale často záleží aj samotným samiciam. Napríklad u opíc druhu saimiri červenochrbtý žijúcich v tropických pralesoch strednej a Južnej Ameriky bolo zistené, že samce medzi sebou nebojujú a samice sa pária s tým, koho si vyberú. A tie si vyberajú čo najväčších samcov, v 70 % všetkých párení je prítomný najväčší samec skupiny. Pravdepodobne preto sa samce mesiac až dva pred obdobím rozmnožovania, ktoré trvá len 6 dní, začnú zväčšovať – celkovo sa zväčšia asi o 20 %. Tento nárast je spôsobený premieňaním samčieho hormónu testosterónu na ženský hormón estrogén, čo má za následok zmenu množstva vody v tele a pribúdanie tuku.

Toto by mohla byť odpoveď samičky vtáka čeľade rajkovité na otázku, aké vlastnosti partnera sú pre ňu najdôležitejšie. Čeľaď rajkovité predstavuje skupinu vtákov žijúcich v tropických lesoch juhovýchodnej Ázie na ostrove Nová Guinea a v jeho okolí a tiež v severovýchodnej Austrálii. Samčeky viacerých druhov vyzerajú na naše pomery veľmi exoticky vďaka dlhým farebným perám na najrôznejších miestach, lesklým kratším pierkam na hrudi a šiestim čiernym brkám s hrubšími oválnymi končekmi vyrastajúcim v dvoch trojiciach na bokoch hlavy (je ich vidieť na obrázku na nasledujúcej strane). Samičky týchto druhov sú zvyčajne oveľa nenápadnejšie.

Krása samčekovi na zaujatie samičky však nestačí – pre tieto vtáky sú typické špecifické dvoriace tance, podľa ktorých sa samička rozhodne, či sa s daným samčekom spári. Pred tancom samčeky poupratujú okolie – zobákom poodhadzujú opadané listy, odlomené vetvičky a iné „odpadky“. Potom sa začne predstavenie – samčeky sa rôzne nafukujú, „zježia“ pierka do tvaru sukničky, kývajú hlavou, ukazujú lesklé a farebné časti tela a podobne. Opis však ani zďaleka nevystihuje realitu – tance si radšej pozrite na videu na stránke

http://www.youtube.com/watch?v=nS1tEnfkk6M.

Ďalšie zaujímavé vtáky žijúce v Austrálii a Novej Guinei sú šiatorníky. Samičky týchto vtákov sú viac „materialistické“ – hodnotia samcov podľa „domčekov“, ktoré postavia. Samčeky najprv strávia hodiny stavaním akéhosi prístrešku, niekedy aj so strechou, z konárikov a suchých stebiel trávy. Vnútro a okolie prístrešku vyzdobia rôznymi výrazne zafarbenými predmetmi, ktoré nazbierajú (pierka, listy, kvety, ulity, mušle, kamienky a bobule, v okolí ľudských sídiel tiež rôzne plastové predmety, napríklad uzávery fliaš, mince a kúsky skla). Najčastejšie bývajú modrej farby.

Samice potom postupne navštívia prístrešky viacerých samcov a počas prehliadky sa ich samce snažia zaujať aj svojím vzhľadom a spevom (vedia napodobňovať rôzne zvuky, napríklad spev iných druhov vtákov, vodopád, krochkanie prasiat a podobne). Samice sa spária so samcom s najkrajším prístreškom a často sa stáva, že viaceré samice sa rozhodnú pre toho istého samca – ostatní potom ostanú bez potomkov. A ak sa im samec naozaj páči, budúci rok sa k nemu vrátia a venujú menšiu pozornosť prístreškom ostatných samcov (ale prehliadnu si aj tie – veď čo ak by bol niekto lepší?). Prístrešok však neslúži ako hniezdo – samička postaví vlastné hniezdo, do ktorého potom nakladie vajíčka.

Samčeky niektorých druhov majú dočinenia s ešte materialistickejšími samičkami – ak sa chcú páriť, musia samičku podplatiť darčekom. Toto je časté u článkonožcov, najmä u pavúkov a rôznych druhov hmyzu. Darček je zvyčajne v podobe jedla – ulovenej koristi, vyvrátenej potravy alebo výlučkov rôznych, napríklad slinných, žliaz. Niektoré samičky sa ale na kratšiu dobu uspokoja aj s nejedlými predmetmi, ako napríklad konáriky, listy alebo útvary z pavúčích vlákien. Tieto dary môžu mať viacero funkcií – niektorí vedci sa nazdávajú, že slúžia ako zdroj živín pre samičku, ktorá investuje do potomstva oveľa viac energie ako otec, čiže ide o akýsi príspevok „na výchovu detí“. Pravdepodobnejšie však je, že ide o úplatok, aby sa samička chcela páriť. Samička je zaneprázdnená jedlom a „ani si nevšimne“, že sa s ňou samček pári. Párenie trvá, kým nedoje. Preto platí, že čím väčší je darček, tým ho samička dlhšie konzumuje, tým párenie trvá dlhšie a do samičky sa preto dostane viac spermií. Obe pohlavia sa z tohto zvyku snažia vyťažiť čo najviac – samičky pavúka lovčíka hôrneho sa snažia schmatnúť darček a predčasne s ním utiecť, samce kruživiek (druh hmyzu) sa snažia oklamať samičky prázdnym obalom a pária sa s nimi dovtedy, kým nerozbalia darček a nezistia, že je prázdny. Navyše, ak je už po párení a samička ešte dar nedojedla, samci srpíc (tiež druh hmyzu) jej ho vytrhnú a buď ho zjedia sami, alebo ho ponúknu ďalšej samici.

Vedci predpokladajú, že u niektorých druhov samček donesie samičke darček v podobe potravy preto, aby sa hladná samička nasýtila a nelákalo ju zjesť niečo iné – napríklad samčeka. Takzvaný sexuálny kanibalizmus bol pozorovaný u viacerých druhov pavúkov, hmyzu a rôznonožiek, u ktorých sú samičky často značne väčšie ako samčeky. Asi najznámejším príkladom je modlivka. Bezhlavý samček nielenže párenie úspešne dovedie do konca, ale celý proces je navyše intenzívnejší, trvá dlhšie, do samičky sa dostane viac spermií a tie oplodnia viac vajíčok. Vedcom sa zatiaľ nepodarilo zistiť, či „umrieť pre lásku“ je pre samčekov výhodné alebo nie. Samčeky niektorých druhov sa snažia zabrániť tomu, aby sa stali večerou, a to napríklad tak, že sa snažia samičku znehybniť obalením do pavučiny (u pavúkov), alebo sa s ňou pária, kým sa ona zvlieka, pretože vtedy ich nemôže zožrať. Výhoda prežitia je jasná – kto prežije, môže sa znovu páriť. Na druhej strane, samce niektorých druhov, napríklad snovačiek (známych pod menom čierne vdovy), sa samičke doslova ponúkajú na tanier. Okrem toho, že mŕtvi oplodnia viac vajíčok, získajú výhodu aj v tom, že sýta samička sa už pravdepodobne s nikým ďalším páriť nebude. Trúdy, samci včiel, tiež umierajú pri párení, ale za kurióznejších okolností. Po vypustení spermií ich genitálie „explodujú“ a odtrhnú sa od ich tiel, pričom ostanú v samičke s cieľom zabrániť jej v párení s niekým ďalším. Ich metóda ale nie je veľmi úspešná, lebo počet trúdov, s ktorými sa pári jedna samička, môže byť až 40.

Klasická stratégia samčekov, ktorí chcú prilákať samičky a odstrašiť konkurenciu, je byť čo najväčší – samičky neodolajú a ostatné samčeky sa zľaknú. Takto to robia aj americké ryby slnečnice. Samček má svoje hniezdo, do ktorého chce zlákať samičku tým, že okolo nej pláva, „zvodne“ pohybuje plutvami a chvostom a snaží sa nasmerovať jej pohyb smerom k svojmu hniezdu. Keď nakladie v hniezde vajíčka, on ich oplodní (ryby majú vonkajšie oplodnenie, čiže oplodnenie sa odohráva mimo tela samičky), samičku vyženie, a hneď vyzerá ďalšiu. Približne 10 – 15 % samcov ale nie je dostatočne veľkých a atraktívnych pre samičky, preto si vymysleli iný spôsob, ako svoje gény preniesť do ďalšej generácie. Niektoré majú stratégiu „potmehúda“ – hoci sú dospelé, zachovávajú si vzhľad nedospelých jedincov neschopných rozmnožovania. Na rozdiel od skutočných mladých samcov majú však semenníky dokonca trikrát väčšie ako veľké samce s hniezdom. Veľkým samcom tieto „deti“ nevadia a dovolia im vplávať do hniezda, kde samička kladie vajíčka. Tí neváhajú a vajíčka oplodnia svojimi spermiami. Druhý typ samcov sú „nohsledi“ alebo „satelity“. Vzhľadom pripomínajú samičku, preto sa ich veľké samčeky snažia nalákať do svojho hniezda a potom sú prekvapení, keď „samička“ vypustí svoje spermie na vajíčka predchádzajúcich samičiek.

Takto to chodí aj u iných druhov rýb, z najznámejších sú to niektoré druhy lososov – tie majú ale len dva druhy samcov – veľkých a „mlado vyzerajúcich“. U iných druhov sa niekedy samce počas vývoja zmenia z jedného typu na druhý, napríklad z „nohsleda“ na veľkého samca s hniezdom. Ryby však nie sú jediné, dva typy samcov boli zistené aj napríklad u chrobákov hnojiválov, príbuzných lajniakov. Veľké samce, nazývané strážne samce, majú „parohy“, ktoré využívajú v bojoch s inými samcami. Víťaz vytvorí pár so samičkou, pomôže jej vyhĺbiť noru so zásobou trusu, kam samička nakladie vajíčka. „Potmehúdi “ nemíňajú svoju energiu na rast „parohov“, na boje s inými samcami, ani na pomoc samičke. Namiesto toho ju investujú do tvorby spermií – ich ejakulát je oveľa väčší ako u strážnych samcov. Nájdu pár hĺbiaci noru a vytvoria si vlastnú noru hneď vedľa, prepojenú s ich norou. Kým strážny samec odíde zbierať trus, „potmehúd“ sa priplíži a spári sa so samičkou.

Čierna vdova večerajúca svojho „manžela“ či potmehúdsky hnojivál páriaci sa so samičkou svojho suseda sú úplní svätci oproti parazitoidným osičkám. To sú príbuzné ôs žijúce parazitoidným spôsobom života – na rozdiel od parazitov, ktorých prežitie často závisí od prežitia ich hostiteľa a preto sú na hostiteľov mierni, životný cyklus parazitoidov zahŕňa vraždu hostiteľa. Dospelá samička osičky nakladie vajíčka napríklad do zakuklenej larvy muchy alebo do larvy motýľa a vyliahnuté osičky potom kuklu či larvu zvnútra vyžerú. To však nie je všetko. Pre osičky je tiež typický incest – vyliahnuté samičky sú oplodnené svojim bratom. U druhov ako osičky dospelé samičky vedia ovplyvniť pohlavie svojho potomstva, keďže z neoplodnených vajíčok sa vyliahnu samčeky a z oplodnených samičky. Keďže samčeky sa môžu páriť mnohokrát a všetci súrodenci sú uzavretí v priestore kukly, všetky sestry môžu byť oplodnené jedným samčekom. Načo teda produkovať viac samčekov, ktorí sú inak zbytoční a po oplodnení všetkých sestier aj tak umrú? Situácia sa mení, keď v kukle, do ktorej samička kladie vajíčka, už sú vajíčka inej samičky. Vtedy nová samička nastaví pohlavie svojho potomstva tak, aby bolo samčekov viac – tí potom môžu oplodniť aj dcéry predchádzajúcej samičky. Samček, respektíve samčeky, sa vyliahnu skôr ako samičky a postavia sa k východu z kukly (je len jeden), kde potom oplodňujú odchádzajúce samičky.

A ešte perlička na záver v podobe živorodých roztočov rodu Acarophenax. Potomstvo sa z vajíčok vyliahne už v samičke, približne 14 dcér a jeden syn. Hneď po vyliahnutí (stále vnútri samičky, v orgáne pripomínajúcom ľudskú maternicu) syn oplodní všetky svoje sestry a zahynie, zatiaľ čo oplodnené dcéry sa „narodia“ – dospelá samička teda „porodí“ tehotné dcéry.