Článok v pdf

Nákres mechanického krídla, ktoré sa uvádza do pohybu
pomocou páky

V pokročilom období potom prišiel s nápadom skopírovať prirodzený let vtákov, teda napodobniť ich spôsob letu. Bol presvedčený, že človek dokáže napodobniť let vtákov, pretože veril, že medzi všetkými živými tvormi existuje výrazná podobnosť, čo sa snažil potvrdiť svojimi rozsiahlymi anatomickými výskumami. Pri kopírovaní letu vtákov sa zaoberal dvomi hlavnými otázkami. Prvou bol aktívny let, t. j. taký let, ktorý vznikne v dôsledku mávania krídlami. Druhá sa snažila vyriešiť manévrovanie na udržanie rovnováhy počas letu v prípade, že fúka vietor.

V konečnom dôsledku sa všetky Leonardove modely mechanických krídel skladajú zo systému kladiek a tyčí, ktoré sú ovládané nohami pilota, ktorý leží na drevenej podložke a celé zariadenie uvádza do pohybu pomocou pedálov. V niektorých návrhoch zašiel až tak ďaleko, že chcel ľudské telo použiť ako zdroj tlakovej sily, pričom by pilot vyvíjal túto silu nielen nohami, ale aj rukami a hlavou. Nákresy tohto stroja sa však nezachovali.

Jeden z lietajúcich strojov podľa predstáv majstra Leonarda

Ani jeden z navrhnutých lietajúcich strojov Leonardo pravdepodobne nikdy nepostavil, a teda ani prakticky neotestoval, v poznámkach k nákresom však uvádza, že z bezpečnostných dôvodov by sa lietajúci stroj mal testovať nad vodnou plochou, aby sa tak znížilo riziko úrazu pilota pri pristávaní alebo dokonca pri prípadnej poruche či havárii.

Model mechanického krídla

Ku koncu života začal Leonardo uvažovať viac o možnosti aerostatického lietania, ktorému dnes hovoríme plachtenie. Hoci sa naďalej venoval pozorovaniu letu vtákov a ich akrobacii, robil to najmä preto, aby pochopil fyzikálne zákony, ktorými sa riadi prúdenie vzduchu. Zároveň pochopil analógiu medzi prúdiacim vzduchom a prúdiacou vodou, preto sa venoval aj štúdiu vodných vírov. Okrem toho sa zaoberal aj pozorovaním a skúmaním počasia. Z tohto obdobia sa dochovala jeho štúdia kĺzavého letu človeka zaveseného na doske, ktorá nápadne pripomína dnešné rogalo.

Z trochu inej strany na lietanie pozeral pri návrhu lietajúcej skrutky. Tento vynález býva často označovaný ako Leonardov vrtuľník (v skutočnosti však jeho konštrukcia nezodpovedá technickým požiadavkám, ktoré musí spĺňať vrtuľník).

Pri skúmaní vlastností vzduchu, v ktorom sa lietanie uskutočňuje, si Leonardo uvedomil, že vzduch je hmotný a má nejakú hustotu. Preto ak zostrojí vhodnú skrutku a poriadne ju roztočí, môže sa do vzduchu postupne zarezávať ako tesárska skrutka do dreva a celé zariadenie sa bude pohybovať smerom nahor. V podstate dospel k prevratnej a originálnej myšlienke, že známa a vo všetkých vodných strojoch používaná Archimedova skrutka, by mohla fungovať nielen vo vode, ale aj vo vzduchu. Najväčším problémom potom zostáva, ako dosiahnuť potrebnú rýchlosť otáčania skrutky, pri ktorej by sa lietajúci stroj odlepil od zeme. Ako sa však u jeho projektov často stávalo, túto otázku už detailne nedoriešil, takže ani nevieme, či mal byť tento stroj uvedený do pohybu ľudskou posádkou, ktorá by skrutku roztáčala, alebo napríklad odvíjaním dlhého lana navinutého na osi skrutky.

Na nákrese lietajúcej skrutky je okolitý vzduch naznačený čiarami (perokresba)

Dochovaný nákres tohto zariadenia obsahuje aj niekoľko poznámok týkajúcich sa jeho konštrukcie. Leonardo napríklad navrhuje použiť na výrobu plášťa ľanové plátno. Naškrobením by sa mali upchať póry v plátne, aby ním prechádzalo čo najmenej vzduchu. Veľmi pokrokovým a užitočným návrhom je Leonardovo odporúčanie, že najskôr je vhodné zhotoviť miniatúrny papierový model stroja, pomocou ktorého by konštruktér mohol študovať jeho správanie a letové vlastnosti.

Model jednej z možných podôb lietajúcej skrutky

Vodné stroje a zariadenia

Počas svojho pobytu v rôznych talianskych mestách dostal Leonardo od vládcov týchto miest objednávky na vyriešenie konkrétnych problémov z oblasti hydrauliky. Medzi jeho prácami nájdeme preto viacero vodných strojov a zariadení. Niektoré z nich slúžili na prepravu ľudí ponad alebo po vodnom toku (kolesová loď, otočný most), iné mali uľahčovať ľuďom niektoré pracovné činnosti (mechanická píla, vodný bager). Pristavíme sa postupne pri všetkých a povieme si o nich viac.

Na jednom nie príliš kvalitnom nákrese sa zachovala kresba mechanického zariadenia, ktoré malo podľa opisu slúžiť ako mechanická hydraulická píla. Zariadenie je uvádzané do pohybu pomocou vodného kolesa, na lopatky ktorého priteká voda malým žliabkom, čím ho roztáča. Otáčavý pohyb kolesa sa potom prevádza na posuvný pohyb samotnej píly (píla sa pohybuje nahor a nadol). Pomocou systému kladiek a kľukového hriadeľa sa uvádza do pohybu vozík, na ktorom je položený kmeň stromu, a spolu s ním sa rovnomerne posúva smerom k píle.

Model mechanickej píly

Ďalším zaujímavým návrhom je kolesová loď poháňaná sústavou ozubených kolies a prevodov. V danej dobe bola plavba po mori alebo po rieke prakticky najrýchlejším spôsobom prepravy ľudí či tovaru, a teda aj komunikácie. Vzhľadom na tieto okolnosti sa mnohí renesanční umelci a majstri rôznych remesiel pokúšali o vytvorenie nových typov plavidiel. Samotný návrh lode poháňanej lopatkovými kolesami bol už starší, ale práve Leonardo významným spôsobom vylepšil zariadenie, ktoré uvádza lopatky do pohybu. Na rozdiel od iných vynálezcov, ktorí spravidla zanechali iba výslednú podobu svojho plavidla, sú jeho zápisky dosť podrobné a bohaté na technické detaily. Leonardo navrhol pomerne zložitý, ale prepracovaný spôsob pohonu svojho plavidla, keď pomocou pedálov obsluha uvedie do pohybu hriadeľ, na ktorom sú upevnené kolesá s lopatkami. Loď mohol podľa jej veľkosti alebo nákladu poháňať pedálmi jeden alebo viac členov posádky.

Veľmi originálny a skvele výtvarne zdokumentovaný je návrh otočného mostu. Genialita tohto návrhu je v tom, že most umožňuje prechod väčších lodí tým, že sa vytočí zo svojej polohy. Leonardo sa o tomto návrhu zmienil v liste, ktorý poslal Lodovicovi Sforzovi, keď sa mu chcel predstaviť a ponúknuť mu svoje služby. Prednosťou mostu bolo, že sa mohol veľmi rýchlo otvoriť a zatvoriť, čo bolo v čase vojny výhodou – ak sa k mostu blížil nepriateľ, mohla ho obsluha otočiť a znemožniť mu prechod cez vodný tok.

Samotný most je tvorený jediným mostným oblúkom, ktorý je na jednom brehu upevnený do zeme špeciálnou skrutkou. Okolo nej sa most otáča pomocou sústavy lán, kolies s kľukou a kladiek, čo značne zjednodušuje jeho ovládanie.

Aby mali lode kade plávať, bolo treba často vyčistiť vodné toky, najmä od blata usadeného na ich dne. Na tieto účely navrhol Leonardo vodný bager. Bol tvorený kolesom so štyrmi ramenami, na konci ktorých boli upevnené rýpadlá na riečne bahno. Celé zariadenie je upevnené medzi dvomi rovnobežne umiestnenými loďkami, čím sa zvyšuje jeho stabilita. Bahno, ktoré sa vyťaží, sa ukladá na nákladný čln pripevnený k zadnej časti súpravy. Ovládanie bagra je veľmi jednoduché. Je zabezpečené pomocou kľuky upevnenej na vodorovnej osi rýpadla. Pri otáčaní kľuky sa na os kolesa navíja lano, ktorým je bager ukotvený k brehu rieky. Vďaka tomu sa celé zariadenie počas svojej činnosti aicky posúva.

Nie je celkom jasné, z ktorého obdobia návrh vodného bagra pochádza, pretože Leonardo sa touto problematikou zaoberal viackrát. Jedna z teórií hovorí, že to bolo počas jeho pobytu v Ríme, kde sa Leonardo mohol zapojiť do projektu zameraného na vysušenie Pontinských močiarov, ktorý inicioval v roku 1514 pápež Lev X. Ten poveril prácami na projekte svojho brata Giuliama Medicejského. A práve jedným z jeho skúsených inžinierov bol v tom čase aj Leonardo.

Zobrazenie otočného mostu, na ktorom sú dobre viditeľné zariadenia, vďaka ktorým most funguje

Model plávajúceho vodného bagra

Precízne spracovaný rukopis, na ktorom je znázornený vodný bager v činnosti. List obsahuje veľa poznámok o jeho stavbe a činnosti.

Pracovné stroje

Počas svojho života navrhol Leonardo viaceré druhy strojov, ktoré mali slúžiť na zefektívnenie rôznych pracovných činností. Boli to napríklad stroje pre metalurgov, zariadenia na dvíhanie ťažkých bremien a ich následné premiestňovanie, ale aj stroje pre textilnú výrobu (stroje na spriadanie vlny). Veľkou inšpiráciou pre niektoré vynálezy bola stavba florentského dómu Santa Maria del Fiore, na ktorej sa podieľala Verrocchiova dielňa. A práve v tejto dielni získaval kedysi mladý Leonardo svoje prvé skúsenosti pri práci s kovmi a oboznámil sa so základmi metalurgie. Svojho času bola najväčším problémom výroba a potom osadenie veľkej medenej kupoly dómu. O mnoho rokov neskôr sa Leonardo stretol s podobnými problémami pri vlastnej práci, preto nájdeme v jeho diele veľa opisov a nákresov týkajúcich sa zápalných zrkadiel a plamenných pecí. Zápalné zrkadlá slúžili na sústredenie tepla do jedného miesta, čo sa využívalo pri tavení a zváraní kovov. Na rovnaké účely a podobným spôsobom sa používali aj plamenné pece. Pri práci na zrkadlách Leonardo vďaka dobrým znalostiam perspektívy a optiky dospel k zaujímavým teoretickým výsledkom. Snažil sa dokonca pomocou dômyselného mechanického zariadenia zostrojiť presný tvar paraboly. Na jednom z listov Atlantského kódexu nájdeme opis zariadenia slúžiaceho na brúsenie zápalných zrkadiel, ktorým sa má docieliť presný tvar odrazovej plochy zrkadla.

Na tomto nákrese je pomôcka, pomocou ktorej chcel Leonardo
nakresliť presnú parabolu ako krivku pretínajúcu plášť kužeľa

Čo sa týka stavebnej činnosti, veľmi zaujímavým a priam veľkolepým projektom je Leonardov návrh stroja na hĺbenie kanálov, ktorý vznikol zrejme na priamu objednávku. Stroj mal uľahčiť odstraňovanie zeminy v priebehu výkopových prác na nových kanáloch. Je to vlastne obrovský žeriav, ktorý sa mohol vďaka systému koľajníc a skrutiek počas práce premiestňovať.

Stroj na hĺbenie kanálov (po obvode výkopu sú zobrazené debny na vykopanú zeminu)

Žeriav má dve ramená, ktoré sa uvádzajú do pohybu jedným lanom. Pomocou ramien sa prepravujú dolu a hore debny na vykopanú zeminu. Tieto debny sú navzájom spojené lanom. Robotníci pracujú vo viacerých skupinách a ich práca je synchronizovaná tak, že keď je niektorá debna plná hliny, vyzdvihne sa nahor, čím sa dolu dostane prázdna debna. Tá môže byť použitá aj ako stavebný výťah pre robotníkov, ktorí môžu pri ceste nadol vlastnou váhou vytiahnuť plnú debnu z výkopovej jamy. Práca mala byť organizovaná tak, že kým skupina kopáčov plní dolnú debnu, iná skupina vykladá na brehu budúceho kanála naplnenú debnu pripevnenú na opačnom konci lana. Ak sa chcú skupiny vymeniť, odvezú sa v prázdnej debne požadovaným smerom.

Scénické zariadenia

Aj v časoch Leonarda da Vinci patrilo medzi obľúbenú zábavu rôznych spoločenských vrstiev divadlo. Aby predstavenie vyvolalo v divákoch čo najdokonalejšiu predstavu reality, používali sa okrem kulís aj rôzne stroje a zariadenia (kladkostroje, výťahy či dokonca samohybné ay). Byť autorom alebo konštruktérom takýchto zariadení bola veľmi prestížna záležitosť, preto sa touto činnosťou zaoberali veľkí inžinieri (Giovanni Fontana, Filippo Brunellesci) aj známi umelci (Raffael Santi) tej doby. Nechýbal medzi nimi samozrejme ani Leonardo, ktorý navrhoval scénické zariadenia najskôr pre vplyvnú rodinu Sforzovcov počas svojho pobytu v Miláne, ako aj neskôr, keď bol už v službách francúzskej vlády. Automaty používané v divadle mali čo najvernejšie kopírovať skutočné pohyby. Z tohto pohľadu sa javí zaujímavým Leonardov návrh samohybného scénického vozíka, ktorý býva často mylne označovaný ako Leonardov automobil. Predpokladá sa, že toto zariadenie mohlo mať všetky tri rozmery približne okolo jedného metra.

Rekonštrukcia scénického vozíka

Dôležitou súčasťou vozíka sú dve veľké ozubené kolesá, výpustný systém (slúži na reguláciu nárazu pružín) a brzda. Vozík sa uvádza do pohybu pomocou dvoch veľkých špirálových pružín, ktoré sú umiestnené priamo pod ozubenými kolesami. Pružiny sa natiahnu a po uvoľnení roztočia ozubené kolesá. Ich pohyb sa potom ďalšími časťami prevedie na pohyb nosných kolies. Na zastavenie vozíka slúži ručná brzda, ktorú je možné ovládať diaľkovo pomocou povrazu.

List Atlantského kódexu, ktorý zachytáva návrh samohybného vozíka. V tomto prípade však nákres bohužiaľ neobsahuje podrobnejší
technický opis.

Iným príkladom Leonardovho záujmu o prácu pre divadlo je scénické zariadenie pre predstavenie Orfeus. Je to známy mytologický príbeh o nešťastnej láske Orfea a Eurydiky.

Scéna (dve veľké kupoly) bola vyrobená z pevného kartónu a bola pomaľovaná scénami, ktoré dotvárali atmosféru jednotlivých častí hry. Vnútri bol aj vďaka tomu pred očami divákov skrytý systém kladiek a povrazov, pomocou ktorých sa dalo s dekoráciami hýbať a mohli sa meniť scény na javisku. Celá kupola sa teda mohla podľa potreby otvárať a zatvárať, čím sa prakticky okamžite menili kulisy. Pohybom oboch častí sa nielen odkrývali divákom nové dekorácie, ale zároveň sa na javisku mohli objaviť nové postavy. Okrem toho sa mohli ďalší herci dostať na scénu aj pomocou plošiny umiestnenej pod javiskom. Plošina sa uviedla do pohybu požadovaným smerom pomocou protizávaží podobne, ako u dnešných výťahov.

Zmenšený model scény pre hru Orfeus

Hudobné nástroje

O Leonardovi da Vinci je všeobecne známe, že bol vynikajúcim hráčom na rôzne hudobné nástroje. Menej známy je asi fakt, že sa zaoberal vymýšľaním a konštruovaním nových hudobných nástrojov. Keď prišiel do Milána, vyrobil pre milánskeho vojvodu Lodovika Sforzu zo striebra lýru v tvare zvieracej lebky. Lýra bola nielen precízne a originálne spracovaná (niektoré časti boli vyrobené zo zubov, prípadne iných častí tiel živočíchov), ale údajne vydávala sýtejšie, krajšie zvuky. Leonardo vraj lýru sám predviedol a svojou hrou uchvátil prítomné publikum. Lýra však mala podľa majstra slúžiť skôr na zvýraznenie scénického efektu v divadle ako na bežné hranie.

Inými typmi hudobných nástrojov, ktoré sa v čase renesancie často objavovali, boli nástroje klávesové. Aj v tejto oblasti rozvinul Leonardo niekoľko zaujímavých a netradičných myšlienok. Jeden z jeho nových hudobných nástrojov býva označovaný ako aická pianoviola. Základná myšlienka spočívala v tom, že struny mali byť rozozvučané mechanicky.

Jeden z Leonardových nákresov bubeníka, na ktorom sú viditeľné vnútorné mechanizmy

Leonardo da Vinci ďalej chcel, aby zvuk vydávaný nástrojom bolo možné meniť a ladiť. Okrem toho uvažuje, ako pripevniť nástroj k telu hudobníka tak, aby sa s ním mohol pohybovať a navyše mal obe ruky voľné a mohol ich využiť na ovládanie nástroja. Ako aj v iných svojich strojoch, Leonardo využíva rôzne súčiastky ako kolesá, struny či prevody.

Azda najzaujímavejším hudobným nástrojom z dielne Leonarda da Vinci je mechanický bubon, ktorý môžeme považovať za predchodcu moderných aických bubeníkov. Snaží sa dosiahnuť širokú škálu rozmanitých zvukov a zároveň čo najväčšiu aizáciu hrania. Celé zariadenie navrhuje v dvoch variantoch – buď ako pevný bubon alebo ako nástroj umiestnený na podvozku. Najmä druhý variant je neobyčajne zaujímavý a atraktívny.

Model statického variantu aického bubeníka

Pohybom vozíka sa uvádzajú do činnosti rôzne mechanizmy spojené s kolesami. So stredným ozubeným kolesom sú prepojené dva programovateľné valce, ktoré uvádzajú do pohybu paličky, ktoré rytmicky udierajú na blanu bubna. Prevratnou novinkou je fakt, že stroj je možné vopred naprogramovať. Pomocou kolíkov, ktoré sú zasunuté do dvoch valcov, bolo možné programovať sekvencie rôznych rytmov. Ak sa vozík pohyboval rovnomerne, nástroj hral dookola naprogramovaný rytmus.

Mobilný variant aického bubeníka

Zaujímavosť na záver

Spomedzi množstva ďalších návrhov a projektov veľkého génia spomeňme aspoň „cestomer“ v podobe vozíka. Je to zariadenie určené na meranie vzdialenosti. Vozík je ťahaný v teréne a meria pritom prejdenú vzdialenosť. Základom je veľké, zvisle uložené ozubené koleso, ktoré prevádza pohyb kolies vozíka na ďalšie mechanizmy vnútri vozíka. Dôležitou súčasťou je veľké stredné koleso, v ktorom sú malé jamky. V jamkách mohli byť napr. malé kamienky – značky, ktoré po otočení kolesa o celú obrátku prepadli otvorom v kolese dolu do zásobníka. Po prejdení celej trasy sa spočítali napadané kamienky a podľa veľkosti kolesa sa vypočítala prejdená vzdialenosť. Počas merania bolo treba priebežne dopĺňať kamienky do voľných jamôk, pretože v každej jamke mohol byť v danom okamihu iba jeden kamienok.

Rôzne modely cestomerov

Na tomto liste Leonardo znázornil a opísal dva návrhy cestomera a jeden návrh krokomera

Dopracovali sme sa na koniec našej malej exkurzie technickým svetom Leonarda da Vinci. Ani zďaleka sme však nevyčerpali všetky oblasti, v ktorých sa prejavil jeho nevšedný talent a intelekt. Mohli by sme napríklad spomenúť ďalšie stroje (stroj na výrobu pilníkov) či rôzne úžitkové predmety (ozdobné kružidlá), ktoré navrhol alebo zhotovil. Jeho neutíchajúca túžba po poznaní ho viedla počas celého života a z jeho diela je jasné, že až do posledného dychu neprestal snívať a objavovať svet okolo seba.

Ľubomír Konrád