Ľudovo je táto bylina nazývaná jaterná zelina, modráček, poľský mak alebo srdiečko, v botanických kruhoch Hepatica nobilis. Tiež sa používa i synonymum Hepatica triloba. Rodový názov vychádza z gréckeho pomenovania hepar – pečeň, čo súvisí s tvarom listov používaných v minulosti na liečbu pečene, prípadne so skutočnosťou, že po zvädnutí majú farbu ako pečeň. Druhový názov nobilis v latinčine znamená vznešený (vzťahujúci sa na výraznú farbu kvetov). Synonymum triloba – trojlaločný vyjadruje vzťah k listom.

Obdobie vegetačného pokoja pretrváva krátkym vláknitým tmavohnedým podzemkom, z ktorého vyrastá väčší počet prízemných kožovitých trojlaločných listov prezimujúcich až do nasledujúcej jari.

Päť až desať korunných lupienkov kvetu je na spodnej strane podopretých troma zelenými listeňmi, ktoré pripomínajú kalich. Výnimočne môžu byť korunné lupienky i ružové alebo biele.

Patrí k prvým jarným bylinám, kvitne v marci a v apríli. Kvety opeľuje hmyz. Rastie v listnatých lesoch od nížin až do vysokých polôh, často pod lieskami. Obľubuje vápenaté stanovištia – dokumentuje to i záber fotoobjektívu, ktorý túto rastlinu zachytil v ŠPR Dreveník na území tzv. skalného mesta neďaleko Spišského hradu.

Rozšírený je v štyroch oblastiach v miernom pásme severnej pologule, ktoré sú od seba značne vzdialené – takmer v celej Európe, Severnej Amerike, Kórei a Japonsku. Pre nádheru svojich kvetov sa často pestuje i v záhradkách.

Rastlina bola známa už v minulosti, spomína sa v stredovekých i neskorších herbároch. V roku 1882 Wittstein vo svojej odbornej práci spomína jej využitie pri liečení pečene i ako náhrady za čínsky čaj. V súčasnosti je už jej využitie zastarané.

Patrí do čeľade iskerníkovité (Ranunculaceae), podobne ako väčšina druhov tejto čeľade je jedovatý (obsahuje proanemonín).

Trváca bylina s latinským názvom Hacquetia epipactis pretrváva plazivým podzemkom. Bezlistá stonka – stvol – dorastá do výšky 10 – 20 cm a na jej vrchole sa nachádza zdanlivo jediný veľký kvet. Ide však o súkvetie – hlávku. Toto súkvetie je netypické pre čeľaď mrkvovité (Daucaceae), do ktorej je táto rastlina zaradená, čo z nej robí výnimočného zástupcu.

Okolo drobných žltých kvetov sa nachádza 5 – 6 nápadných hviezdicovito rozložených listeňov, ktoré napodobňujú korunu jednoduchého kvetu. Kvitne od marca do mája.

Patrí k zriedkavým lesným druhom, rastie roztrúsene od nížin až po horský stupeň. Vyskytuje sa iba v strednej a južnej Európe, v juhovýchodných Alpách a Západných Karpatoch. Ťažisko jeho rozšírenia je na Balkáne.

Latinský názov tejto rastliny je Pulsatilla alba. Rodové meno Pulsatilla je pravdepodobne odvodené od latinského slovesa pulsare, čo znamená udierať, narážať, zvoniť a súvisí s tým, že pri nárazoch vetra sa kvety takéhoto tvaru ľahko kníšu.

Táto trváca bylina dorastá do výšky 10 – 35 cm. Dobrým poznávacím znakom sú listy s dvojnásobne perovito delenou čepeľou. Jednoduchá chlpatá byľ je zakončená bielym kvetom s priemerom asi šesť centimetrov, ktorý sa skladá zo šiestich okvetných lístkov bielej farby. Vnútri kvetu pútajú pozornosť tyčinky so žltými peľnicami, ktoré sa tam nachádzajú vo veľkom počte.

Kvitne od mája do júla, opelenie zabezpečuje hmyz. Nápadný je i po odkvitnutí. Pozornosť vzbudzujú suché nepukavé plody – nažky – s chlpatým príveskom.

Rastie najmä na žulových horninách, najhojnejšie sa vyskytuje vo Vysokých Tatrách – fotografie ho zachytávajú v miestach pri turistických chodníkoch na Zelené pleso a na Slavkovský štít. Roztrúsene sa vyskytuje i v Nízkych Tatrách, na Babej hore, v Chočských vrchoch, vzácne v Spišských vrchoch, Stratenskej doline a Slovenskom rudohorí.

V minulosti patril k zákonom chráneným druhom, v súčasnosti sa na túto bylinu druhová ochrana nevzťahuje. Je jedovatý, podobne ako väčšina druhov z čeľade iskerníkovité (Ranunculaceae), ktorej je súčasťou.