Na území Slovenskej republiky vo voľnej prírode žije rovný tucet druhov plazov – šesť druhov jašterov, päť druhov hadov a jediný druh korytnačky. Väčšina z nich obýva teplejšie oblasti a rozmnožuje sa vajcami v kožovitom obale.

V ďalšom texte vám predstavíme dva druhy, pre ktoré je charakteristická odlišnosť v tomto životnom prejave – živorodosť, i keď by sa dala nazvať „iba zdanlivá“. Obe majú túto vlastnosť vyjadrenú i priamo vo svojom latinskom pomenovaní.

Jašterica živorodá

Latinské meno tohto plaza je Lacerta vivipara, používa sa však i synonymum Zootoca vivipara. Druhový názov vivipara znamená živorodý.

Jašterica živorodá (Lacerta vivipara)

Dorastá do celkovej dĺžky približne 17 cm, pričom značnú časť jej tela tvorí chvost. Od konca rypáka až po kloaku (spoločný vývod tráviacej, rozmnožovacej a vylučovacej sústavy) meria asi 6 cm. Chvost môže byť až dvojnásobne dlhší ako zvyšná časť tela. Jej hlava je malá, krk slabo zúžený. Za nozdrou sa nachádza jedna šupinka. Zadný koniec krčného golierika je pílkovitý. Dobrým poznávacím znakom, ktorý ju odlišuje od našej najbežnejšej jašterice obyčajnej (krátkohlavej), je umiestnenie piatich štítkov na každej strane hlavy v pozdĺžnom rade (jašterica obyčajná má iba po štyri).

Detail hlavy jašterice

Jej telo pokrývajú šupiny s pozdĺžnym kýlom. Má krátke končatiny, je najmenej pohyblivá zo všetkých jašteríc. Jednou z jej typických vlastností je schopnosť v prípade ohrozenia (jej nepriateľmi sú dravé vtáky a vretenice) odvrhnúť chvost, čím dokáže odviesť pozornosť útočníka a uniknúť mu. Chvost sa jej odlomí i vtedy, keď ju zaň chytí človek. Po niekoľkých mesiacoch jej chvost dorastie. Tento jav je charakteristický pre celú čeľaď jaštericovité, do ktorej jaštericu živorodú zoológovia zaraďujú.

Má najväčší areál rozšírenia zo všetkých suchozemských plazov. Žije v celej Európe okrem Stredomoria i v Ázii – východne zasahuje až na polostrov Sachalin. Je jedinou jaštericou, ktorá sa vyskytuje i na sever od severného polárneho kruhu (v Škandinávii až po severnú zemepisnú šírku 70 stupňov). Jej aktivita v najchladnejších oblastiach je obmedzená iba na tri mesiace v roku. V strednej Európe obýva najmä horské oblasti. Obľubuje čistinky, okraje lesov, rúbaniská, vlhké lúky a rašeliniská. Vidieť ju môžeme aj na železničných násypoch, na spadnutom kmeni, skale, ba i v záhrade. Máva svoje vybrané miesto, kam sa pravidelne prichádza slniť.

Keďže patrí k živočíchom s premenlivou teplotou tela, takýmto vyhrievaním sa na slnku akumuluje teplo a energiu. Potom sa vydáva na lov. Živí sa pavúkovcami a malými druhmi hmyzu, čím jej prináleží dôležité miesto v potravovom reťazci.

V teplejších oblastiach kladie samica do úkrytov v zemi vajcia v kožovitom obale, z ktorých sa o krátky čas liahnu mláďatá. Vo vyšších polohách a v chladnejších oblastiach však nekladie vajcia, ale samica ich nosí v sebe až do času, keď sa začnú liahnuť čierne mláďatá. Pôsobí tak dojmom, že je živorodá. Tento spôsob príchodu mláďat na svet je zapríčinený príliš chladným podnebím, ktoré nedovoľuje, aby sa mláďatá vo vajciach vyvíjali za pomoci tepla zo slnečného žiarenia. Mláďatá prichádzajú na svet vždy v noci. Ich počet kolíše od osem po dvanásť. Spočiatku sú ešte obalené vajcovým obalom, no ihneď ako opustia telo matky, obal roztrhnú. V španielskych Pyrenejach, kde je i vo vysokej nadmorskej výške pomerne teplo, sa rozmnožovanie tohto druhu jašterice nelíši od iných druhov jašteríc – kladie vajcia.

Jej početnosť v poslednom období klesá. U nás patrí k chráneným druhom európskeho významu, spoločenská hodnota jedného jedinca je 165,97 €.

Vretenica severná

V niektorých knihách sa vyskytuje aj pod názvom vretenica obyčajná. Jej latinské pomenovanie je Vipera berus. Rodové meno vipera je odvodené od slova vivipara. Patrí do čeľade vretenicovité (Viperidae), ktorá je typická mohutným, zavalitým telom s krátkym chvostom. Vretenica severná dorastá do dĺžky 80 – 100 cm. Od ostatných našich hadov sa dá dobre odlíšiť dvoma poznávacími znakmi. Prvou charakteristickou črtou je široká trojuholníková hlava, ktorá je zreteľne oddelená od trupu. Zhora je pokrytá drobnými štítkami a šupinkami. Druhým typickým znakom je kľukatá čiara, ktorá sa tiahne celým prostriedkom chrbta – zo zavalitého tela prechádza až na štíhlejší chvost.

Vretenica severná patrí k malému počtu hadov, ktoré sa odlišujú zafarbením podľa pohlavia. Samce sú striebristobiele, prípadne sivoolivové s čiernym kľukatým pásom. Samice bývajú hnedasté alebo tehlovo červenkasté s tmavohnedým kľukatým pásom.

Rozšírená je po celej Európe s výnimkou stredomorskej oblasti, na severe zasahuje až za polárny kruh po 69 stupňov severnej zemepisnej šírky. Areál jej výskytu siaha i do Ázie – cez severnú Áziu preniká až do Číny a ďalej na východ až po polostrov Sachalin. V nížinách nežije, v horských polohách preniká až do dvojtisícovej nadmorskej výšky. Vyskytuje sa v rozličných biotopoch. Obýva horské lúky, čistinky a rúbaniská. Uprednostňuje suché úbočia a otvorené vresoviská. Niekedy ju však možno pozorovať i na močaristých lúkach a pieskových dunách. Zimné obdobie prečkáva zalezená v úkryte, v ktorom je sústredených viac jedincov. Počas teplého počasia vylieza z úkrytov už skoro na jar. Počas dňa, najmä ráno a popoludní, sa vyhrieva na slnku.

Vretenica severná (Vipera berus) – samec

Vretenica severná (Vipera berus) – samica

Aktívna je prevažne v dennom období (najmä v severnom areáli rozšírenia), hoci má oči so zvislou štrbinovou zreničkou, čo je znakom nočných živočíchov. Živí sa jaštericami a menšími cicavcami, najmä myšovitými hlodavcami. Na korisť najskôr číha, potom ju usmrtí a čaká, kým uhynie. Až potom ju prehltne. Prehltnutie pomerne veľkej koristi jej umožňuje voľné spojenie čeľuste a kostí chrbtice.

V jarnom období si niekedy môžeme všimnúť zvláštny „tanec“ týchto hadov. Samce v období rozmnožovania niekedy zápasia so samicami – dvíhajú sa vysoko dohora a pokúšajú sa dostať jeden druhého na zem, aby sa mohli páriť. Samice privádzajú na svet živé mláďatá.

Tento had je známy svojou jedovatosťou. Jed sa tvorí vo zvláštnych žľazách. Odtiaľ sa dostáva do dutých jedových zubov, ktoré sa nachádzajú v ústnej dutine. Sú sklopné – po zatvorení úst sa sklopia dozadu a po otvorení sa vztýčia. Vretenica severná hryzie iba v sebaobrane, ak sa cíti sama ohrozená, prípadne ak človek na ňu stúpi alebo si na ňu sadne. Inak sa človeku vyhýba. Pohryzenie sa prejavuje silnou bolesťou a pálením v postihnutej oblasti, ktoré je sprevádzané opuchom a zmenou farby kože. Viditeľné sú i dve krvavé bodné rany – stopy po jedových zuboch. K príznakom patrí i napínanie a vracanie, potenie, sťažené dýchanie a nepravidelný pulz. Hadí jed sa prenáša prúdiacou krvou v cievach do celého tela, pôsobí najmä hemolyticky – rozkladá krv, preto je jeho pôsobenie veľmi rýchle. Z tohto dôvodu je potrebné okamžite stiahnuť končatinu nad rankami vreckovkou alebo remeňom. Nevyhnutné je čo najrýchlejšie lekárske ošetrenie zraneného človeka, ktorému je ako protijed podané vhodné sérum. Uhryznutie vretenicou môže mať vážnejšie následky pre malé deti a dospelých s oslabeným zdravím. Našťastie, za posledné desaťročia nie je na Slovensku známy ani jeden prípad úmrtia na následky jej uhryznutia.

Mláďa vretenice na kameni v blízkosti rieky Poprad vo Svite

Osobitné postavenie spomedzi živočíchov má voči vretenici severnej jež, aj keď ani tento cicavec nie je odolný voči jej jedu, ako sa v minulosti často myslievalo. Pichliače pokrývajúce jeho telo ho chránia pred uhryznutím natoľko, že vretenica mu prakticky nemôže uškodiť. Ak ho však predsa len zasiahne do voľnej časti tela nepokrytej pichliačmi, zahynie rovnako ako iné zviera od prudkého jedu, ktorý sa mu dostane do krvi.

Nepriateľom vretenice severnej je človek, ktorý ju niekedy zabíja úmyselne, inokedy náhodne – pri úprave pôdy búra jej obydlia.

Vretenica severná si zasluhuje ochranu, pretože je dôležitým činiteľom pri udržiavaní biologickej rovnováhy – prispieva k zabráneniu premnoženia hlodavcov. Patrí medzi chránené druhy národného významu, spoločenská hodnota jedného jedinca predstavuje 265,55 €.

Danica Božová
Foto: Vladimír Boža