Počas miliónov rokov evolúcie sa v prírode vyvinul veľmi pestrý komplex vzťahov, od úplnej nezávislosti až po jeden z najzložitejších spôsobov spolunažívania – parazitizmus. O parazitizme hovoríme vtedy, keď jeden z dvoch spolunažívajúcich organizmov nemôže bez druhého existovať alebo sa ďalej vyvíjať a zároveň svojmu hostiteľovi škodí. Parazit (cudzopasník) je teda živočích, ktorý žije na úkor iného organizmu a svojím životným cyklom je s ním na istý čas tesne zviazaný. Pre pochopenie vzťahov medzi parazitom a jehohostiteľom a foriem parazitizmu je potrebné objasniť niekoľkozákladných pojmov. Definitívny (konečný) hostiteľ je organizmus, v ktorom parazit pohlavne dospeje a rozmnožuje sa. V medzihostiteľovi sa vyvíja larválne štádium parazita predtým, ako sa stane nákazlivým pre definitívneho hostiteľa. Paratenický (transportný alebo rezervoárový) hostiteľ stojí mimo samotného životného cyklu parazita, nie je pre jeho vývin nevyhnutný, ale má schopnosť v sebe zhromažďovaťjeho infekčné štádiá a uľahčovať tak nakazenie definitívneho hostiteľa. A nakoniec vektory (prenášače) aktívne prenášajú infekciu na hostiteľa (najčastejšie sú to kliešte alebo krv cicajúci hmyz). Podľa toho, kde parazity v organizme hostiteľa žijú, hovoríme o ektoparazitoch, ktoré žijú na povrchu tela, a endoparazitoch žijúcich v organizme hostiteľa.

Pri parazitózach (ochoreniach spôsobených parazitmi) dochádza veľmi často k stavu, keď je vzťah hostiteľ – parazit takmer vyrovnaný. Znamená to, že parazit prosperuje, ale hostiteľ tým príliš netrpí. Parazit síce pôsobí na organizmus hostiteľa negatívne, ten však dokáže svojimi obrannými mechanizmami pôsobenie parazita do značnej miery obmedzovať. Vyvinie sa tak stav určitej rovnováhy, a preto ostávajú niektoré infekcie často dlhodobo nediagnostikované, čo umožňuje ďalšie šírenie parazita. Tento rovnovážny stav však môže veľmi ľahko narušiť zníženie odolnosti hostiteľa a potom dochádza k vážnemu poškodeniu jeho zdravia.

Parazit pôsobí na hostiteľa celým radom škodlivých účinkov. Mechanický účinok je tým väčší, čím je parazitov viac a sú rozmernejšie (môže dôjsť napr. k upchatiu tenkého čreva). Ostré zuby či fixačný aparát niektorých parazitov spôsobujú poranenia v mieste lokalizácie cudzopasníka. Odoberanie živín a znižovanie vstrebávacej plochy črevnej sliznice vedie k poruchám výživy. Krv cicajúce článkonožce zasa môžu spôsobiť výrazné straty krvi. Nesmieme zabúdať ani na poškodenie orgánov a niekedy aj nervové poruchy vyvolané pôsobením toxínov uvoľňovaných parazitmi a zvýšenie citlivosti a vnímavosti hostiteľa, ktorá môže viesť k alergickým reakciám (alergia na blšie uhryznutie).

Na druhej strane, v poslednej dobe sa objavujú informácie o pozitívnom vplyve parazitóz najmä pri liečbe niektorých porúch imunity a autoimunitných ochorení (ochorení, pri ktorých imunitný systém napáda a poškodzuje tkanivá vlastného tela). Podávanie infekčných vajíčok niektorých parazitov sa využíva pri liečbe zápalových ochorení čreva, roztrúsenej sklerózy, astmy, ekzémov, zápalov kože, alergickej nádchy a alergií na potraviny. Zjednodušene povedané, parazit v čreve pacienta produkuje látky tlmiace imunitný systém hostiteľa (ide o obrannú reakciu parazita proti imunitnej odpovedi hostiteľa), ktoré ale zároveň utlmia prejavy chorôb spôsobených prehnanou imunitnou odpoveďou pacienta. Práve infekcie vyvolávané parazitmi sú možným vysvetlením nízkeho výskytu autoimunitných ochorení a alergií v rozvojových krajinách a, naopak, eliminácia parazitóz pravdepodobne súvisí s výrazným nárastom výskytu týchto chorôb v rozvinutých krajinách.

Boj s parazitárnymi ochoreniami predstavuje asi vopred prehratú vojnu. Aj keď ich liečba je často jasná a ľahko uskutočniteľná prostredníctvom podávania liečiv s protiparazitárnym účinkom, je oveľa ťažšie zabrániť opätovnému nakazeniu či šíreniu parazita na iných hostiteľov. Vývojový cyklus parazitov býva zložitý a často prebieha cez viacerých medzihostiteľov. Vývinové štádiá, ktoré sa dostanú do vonkajšieho
prostredia, sú veľmi odolné a dokážu infekčné prežívať celé mesiace ba až roky. Preto úplná eliminácia parazitov nie je možná a v boji s nimi je veľmi dôležitá prevencia, teda snaha zabrániť nakazeniu nových jedincov a ďalšiemu šíreniu parazita.

Ektoparazity

V tejto časti sa budeme venovať problematike ektoparazitov, parazitov žijúcich na povrchu tela hostiteľa. Okrem samotného parazitického spôsobu života svojim hostiteľom škodia aj vyvolaním alergickej reakcie a sú prenášačmi ďalších ochorení.

Prisatý kliešť obyčajný (Ixodes ricinus)

Medzi najčastejšie ektoparazity, s ktorými sa stretol už asi každý z nás, patria kliešte, ktoré sú typické svojím sezónnym výskytom. V našich zemepisných šírkach ich výskyt výrazne narastá, pričom druhové spektrum sa rozširuje o nové, teplomilné a suchomilné druhy. Ich patogénny (škodlivý) účinok je priamy (cicanie krvi, zmeny na koži) a nepriamy (prenos infekcií). Najčastejším u nás sa vyskytujúcim druhom je kliešť obyčajný (Ixodes ricinus). Patrí k tzv. tvrdým kliešťom, ktoré majú na chrbtovej časti tela tuhý štítok obsahujúci chitín. Vývin tohto kliešťa pozostáva zo štyroch štádií – vajíčko, larva, nymfa a dospelý jedinec, pričom pred premenou sa každé štádium musí nacicať krvi. Dospelá samička sa po nacicaní uvoľní z tela hostiteľa a padá do pôdy, kde po mesiaci nakladie asi 2 000 vajíčok. Z tých sa za 3 – 36 týždňov vyvinú larvy, ktoré vylezú na steblá tráv a prichytávajú sa na okoloidúcich hostiteľov (malé cicavce, vtáky, ľudia). Po nacicaní sa v pôde v priebehu 5 – 7 týždňov vyvinú na nymfy, ktoré už napádajú väčšie zvieratá, na ktorých cicajú krv 7 – 10 dní. Po odpadnutí sa premenia na pohlavne dospelé jedince, ktoré najčastejšie na jar napádajú väčšie zvieratá a človeka a vývinový cyklus sa opakuje. Celý vývin, počas ktorého sa relatívne krátke obdobia prijímania potravy striedajú s dlhými obdobiami hladovania, trvá 1 – 6 rokov. Okrem samotného cicania krvi, ktoré pri silnom napadnutí môže najmä mladým a oslabeným jedincom spôsobiť výrazné straty krvi, sú tieto parazity nebezpečné z hľadiska prenosu iných ochorení ako lymská borelióza a kliešťová encefalitída.

Ďalšími známymi krv cicajúcimi parazitmi sú komáre patriace do triedy hmyz (Insecta). Typické je pre ne štíhle telo, guľatá hlava s nápadnými očami a bodavo-cicavé ústne ústroje. Prenášajú pôvodcov rôznych chorôb (malária, filariózy – ochorenia vyvolávané hlístovcami, dlhými červmi s vlasovitým telom). Krv cicajú len samičky, ktoré pred každou znáškou vajíčok potrebujú krv. Samčeky sú neparazitické, živia sa nektárom z rastlín. Samička po spárení so samčekom a nacicaní krvi kladie vajíčka do vody, najčastejšie stojatej. Z vajíčok sa vyvinú larvy žijúce tesne pod hladinou vody. Ďalším vývinovým štádiom je kukla, vnútri ktorej prebieha vývin dospelého jedinca. Keď po niekoľkých dňoch obal kukly praskne, na hladinu sa vynorí nový dospelý jedinec komára.

Komár piskľavý (Culex pipiens)

Na love lietajú komáre kľukatým letom, ktorého rýchlosť je približne 800 metrov za hodinu. Za potravou sú schopné zaletieť aj do vzdialenosti viac ako 10 km, pričom niektoré druhy komárov sú schopné identifikovať svoju obeť až na vzdialenosť 300 metrov. Ak by takúto schopnosť mali ľudia, tak po prepočte na ľudské proporcie by sme boli schopní identifikovať iného živočícha na vzdialenosť takmer 17 km. Útok komárej samičky prebehne rýchlo a vpich je taký malý, že ho takmer necítiť. Dočasné znecitlivenie majú na svedomí sliny, ktoré komár vpustí do tela obete ešte pred tým, ako začne cicať krv. Sliny znižujú zrážanlivosť krvi, čo uľahčuje komárovi jej nasatie, ale spôsobujú aj alergickú reakciu, ktorú nielen vidíme, ale aj cítime vo forme nepríjemného svrbenia. Medzi najhojnejšie u nás žijúce druhy patrí komár piskľavý (Culex pipiens).

Ektoparazitom, s ktorým sa často stretávajú majitelia psov a mačiek, je blcha. Je to drobný bezkrídly hmyz s nohami prispôsobenými na skákanie. Blchy dokážu vyskočiť až 18 cm do výšky a 33 cm do diaľky. Dospelé jedince sa živia krvou, pričom ju cicajú obe pohlavia. Potravu prijímajú niekoľkokrát denne a samička sa musí nacicať pred každou znáškou vajíčok. Po nacicaní trávia veľkú časť života mimo tela hostiteľa v prostredí, psích búdach, pelechoch a podobne. Dospelá blcha dokáže žiť až 6 mesiacov bez potravy. Spomínané fakty výrazne sťažujú boj s týmto parazitom, nakoľko „odblšenie“ obvykle zasiahne iba populáciu žijúcu momentálne na hostiteľovi a nie blchy v okolitom prostredí. Nacicaná samička kladie po spárení vajíčka, ktoré padnú z hostiteľa do okolia. Tu sa z nich po dvoch dňoch vyvinie larva, ktorá krv necicia a živí sa trusom dospelých bĺch a rôznymi organickými nečistotami. Larva sa postupne zvlieka, po treťom zvlečení vytvára kokón, v ktorom sa zakuklí a asi po siedmich dňoch sa vyvinie na dospelého jedinca.

Bodnutie blchy je nielen bolestivé, ale do kože sa dostávajú aj jej sliny, ktoré spôsobujú svrbenie a často aj alergické kožné reakcie. Navyše, blcha psia (Ctenocephalides canis) je prenášačom jedného druhu pásomníc (Dipylidium caninum).

V našich podmienkach sa okrem spomínanej blchy psej stretávame často aj s blchou mačacou (Ctenocephalides felis). Oba druhy príležitostne napádajú aj človeka. Blcha ľudská (Pulex irritans) sa v súčasnosti vyskytuje menej často, najmä lokálne, v sociálne a hygienicky zanedbanom prostredí.

Blcha mačacia (Ctenocephalides felis)

Poslednými ektoparazitmi, ktorým sa budeme venovať, sú vši. U ľudí parazituje najčastejšie voš hlavová (Pediculus humanus capitis) a voš telová (Pediculus humanus humanus). Oba druhy sú na pohľad identické, ale navzájom sa nekrížia. Voš hlavová žije najmä vo vlasoch, kým voš telová žije v šatstve a na kožu hostiteľa sa chodí kŕmiť. Oba druhy sa živia výlučne krvou.

Samičky kladú vajíčka (hnidy) do vlasov a v prípade telovej vši do šatstva hostiteľa. Z vajíčok sa vyvinú nymfy, ktoré sa takisto živia krvou, a kým sa premenia na dospelého jedinca, trikrát sa zvliekajú. Vši sa šíria pri fyzickom kontakte s nakazeným človekom, prípadne pri kontakte so šatstvom a vecami infikovaného jedinca. Na likvidáciu bĺch a vší sa využívajú prípravky s protiparazitárnym účinkom, pri prevencii ich výskytu je veľmi dôležitá hygiena a dôkladná asanácia prostredia a vecí, ktoré boli v kontakte s infikovaným jedincom (šaty, posteľná bielizeň, hrebeň atď.).

Voš hlavová

Voš šatová

Daniela Antolová

Zaujal vás tento článok? Objednajte si časopis na www.mladyvedec.sk/predplatne.html.