Článok v pdf

Hluchavka biela

Ľudovo sa tejto rastline hovorí hluchá pŕhľava, hluchá žihľava, jasnota alebo mŕtva pokriva. Jej latinský názov je Lamium album. Rodové meno lamium je odvodené od gréckych slov laimos alebo lamos, čo znamená hltan, prípadne lamia, čo predstavuje druh morského žraloka. Súvisí to so vzhľadom koruny kvetu, ktorá je pyskovito zubatá. Druhový názov album znamená biely. Podľa rodového názvu tejto trvácej byliny je pomenovaná celá čeľaď hluchavkovité (Lamiaceae).

Hluchavka biela (Lamium album)

Hluchavka biela dorastá do výšky 20 až 50 cm. Dobrým poznávacím znakom je štvorhranná stonka fialkastej farby, protistojné listy vajcovitokopijovitého tvaru s pílkovitým okrajom a kvety typického tvaru vyrastajúce v pazuchách listov v počte 3 – 5. Každý kvet sa skladá zo zeleného kalicha a dvojpyskovitej koruny bielej farby. Vrchný pysk je prilbovito vyklenutý, spodný skôr rohatý – slúži ako pristávacia plocha pre prilietavých návštevníkov. Vnútri bielych kvetov sú dobre viditeľné štyri tmavé tyčinky, pričom predná dvojica je dlhšia než zadná. Kvitne od polovice apríla do konca októbra. Nektár uložený v spodnej časti kvetu dočiahnu iba čmele s dlhým cuciakom. Druhy s krátkym cuciakom musia prehryznúť korunu cez kalich. Vrchný semenník piestika sa po opelení a oplodnení mení na štyri suché nepukavé plody – tvrdky. V období bez kvetov sa podobá na žihľavu. Jej mäkké chlpy však nie sú pŕhlivé.

Hluchavka biela bola známa v ľudovom liečiteľstve už v dávnej minulosti. V staroveku ju spomínajú Dioskorides a Plínius. Plínius odporúčal jej využitie na liečbu opuchov, pomliaždenín a rán, Dioskorides i proti pohryznutiu divou zverou. Bola i súčasťou stredovekých herbárov. Nemecký liečiteľ Kneipp (1821 – 1897) ju predpisoval samostatne ako naparovací prostriedok pri ušných chorobách a tiež do zmesi so žihľavou pri liečbe ochorení dýchacích ciest.

Začiatkom dvadsiateho storočia (asi od roku 1920) sa spomína jej uplatnenie i pri liečbe ženských ochorení. V súčasnosti sa v období od mája do septembra zbierajú časti kvetov tejto rastliny – koruny bez kalichov. Po usušení sa ich hmotnosť zmenší osemnásobne. Kvety obsahujú sliz, triesloviny, alkaloidy, flavonoidy, biogénne amíny a saponíny. V oficiálnej medicíne sa využívajú ako hlienotvorné prípravky a prípravky proti hemoroidom. V ľudovom liečiteľstve majú uplatnenie pri liečbe ženských ochorení (bolestivá menštruácia, klimaktérium), pri chorobách močových i dýchacích ciest, pri liečbe vredov, popálenín a kŕčových žíl. Používajú sa i na kloktanie pri zápaloch hrdla a ústnej dutiny. Mladá rastlinka je zložkou jarných bylinných kúr.

Keď pomrvíte medzi prstami listy hluchavky bielej, zacítite špecifickú, i keď nie najpríjemnejšiu vôňu. Spôsobená je produkciou prchavých (éterických) olejov, ktoré sú uložené v mäkkých žľaznatých chlpoch na stonkách, listoch i kvetoch a po ich porušení sa uvoľňujú.

Rozšírená je skoro po celej Európe a vyskytuje sa i v miernom pásme severnej Ázie. Zavlečená bola do severnej Ameriky. Rastie hojne vedľa ciest, v krovinách, na skládkach, rumoviskách, pri plotoch a múroch, na okrajoch lesov, najmä v blízkosti ľudských príbytkov od nížin až do horského pásma. Uprednostňuje pôdy s dostatkom dusíka.

Hoci hluchavka biela patrí k burinám, má pomerne veľký význam – je dobrou včelárskou rastlinou, z nej nektáru vzniká veľké množstvo citrónovožltého medu.

Kostihoj lekársky

Ľudové názvy tejto trvácej byliny sú čierny koreň, dobrý koreň, kazival, strieborník, svalník, trudovník. Stretnúť sa môžeme i s latinským pomenovaním Symphytum officinale. Rodové meno symphytum je odvodené z gréckeho slova symphein – zrastať spolu, ktorým sa označovalo viacero bylín používaných na zrastanie kostných zlomenín. Druhové meno officinale je prekladom prídavného mena lekársky. Slovenský rodový názov „kostihoj“ súvisí s bylinkármi, ktorí si vysoko cenili jeho dužinaté korene pomáhajúce pri liečení zlomenín. Už v staroveku sa prikladal na rany a pomliaždeniny. Osvedčil sa i pri vstrebávaní krvných podliatin a liečbe vredov. Patrí do čeľade borákovité (Boraginaceae).

Kostihoj lekársky (Symphytum officinale)

Táto mohutná bylina dorastá až do výšky jedného metra. Po bokoch priamej hranatej stonky vyrastajú kopijovité listy, ktoré sú drsné, štetinovité. Kvety na vrchole stonky sú zoskupené v jednostranných súkvetiach – závinkoch, ktoré sa postupne odkrúcajú tak, ako sa kvety otvárajú. Ich farba môže byť ružová alebo fialová, zriedkavo i žltobiela. Na jednej rastline je však vždy rovnaká. Kvitnú od mája do septembra, opeľujú ich blanokrídlovce. Nektár je však prístupný iba pre druhy s dlhým cuciakom, ostatné prehryznú koruny na báze. Plodom sú štyri malé tvrdky.

Rozšírený je v celej Európe s výnimkou Stredomoria od nížin až po podhorský vegetačný stupeň. Na východ zasahuje do Malej Ázie a do západnej Sibíri. Rastie na brehoch riek, v močiaroch a na mokrých lúkach. Obľubuje pôdy bohaté na dusičnany, čím je vlastne ukazovateľom takýchto pôd.

Patrí k známym liečivým bylinám. V jeseni alebo v jarnom období sa zbierajú jeho korene, ktoré sa po starostlivom očistení môžu sušiť alebo využívať v čerstvom stave. Obsahujú alantoín, slizy, triesloviny, polyfenolové kyseliny a alkaloidy. Okrem vyššie spomínaného vonkajšieho využitia v ľudovom liečiteľstve v minulosti i v súčasnosti má kostihoj lekársky uplatnenie aj v oficiálnej medicíne. Alantoín izolovaný z jeho koreňa je súčasťou priemyselne vyrábaných dermatík (liekov proti kožným chorobám) a dermoplastík (chirurgických náhrad poškodenej kože). Poľnohospodári ho nemajú radi, pretože patrí k burinám.

Kotúč poľný

Táto bylina je známa i pod ľudovými menami kotačka, kráľovské zelí, mačka poľná, mužská viera, toito, vetrník a zrádca. V literatúre môžete nájsť latinský názov Eryngium campestre. Rodové meno eryngium je odvodené od slova erygein – grgať, čkať, druhový názov campestre súvisí s jeho výskytom a v preklade znamená poľný. Botanici ho zaraďujú do čeľade mrkvovité (Apiaceae, synonymum Daucaceae), laikom však táto rastlina skôr pripomína „pichľavé gule“ bodliakov.

Viacročná bylina dorastá do výšky 15 – 70 cm. Na kruhovito rozkonárenej stonke sa nachádzajú kožovité tuhé tvrdé listy s tŕnitými vrcholmi belavozelenej farby. Biele alebo zelenkasté kvety sú drobné a sú usporiadané do súkvetí – hlávok. Hlávky sú podopreté pichľavými obalovými listeňmi. Kvitne od júla do septembra. Plodom je visiaca dvojnažka.

Kotúč poľný (Eryngium campestre)

Rastie na neobrábaných, dobre osvetlených pozemkoch, na kamenistých pasienkoch a skalnatých stráňach, suchých lúkach a na okrajoch ciest. Vyskytuje sa najmä v nížinách a pahorkatinách.

Kotúč poľný – detail jednoduchého súkvetia
hlávka

Patrí k liečivým bylinám, ktoré boli známe už v staroveku. Dioskorides uvádza jeho využitie pri liečbe rôznych ochorení súvisiacich s nadúvaním. Účinné látky sú najmä saponíny, silica, triesloviny a organické kyseliny. V období kvitnutia býva predmetom zberu vňať a v októbri koreň. V ľudovom liečiteľstve sa využíva ako močopudný prostriedok, pri ochoreniach močového mechúra, močovej rúry, ako prostriedok
na prečistenie krvi a prípravok na vykašliavanie hlienov.

Jednoduché súkvetia (hlávky) sú usporiadané do zloženého vrcholíkovitého súkvetia

Táto nepríjemná burina je užitočná pre včelárov najmä tam, kde rastie vo veľkom množstve – na dne kvietkov vylučuje hojné množstvo medoviny a poskytuje veľa nektárovej paše.

Danica Božová
Foto: Vladimír Boža