Článok v pdf

Hypertext či hypertextové prepojenie. To sú dnes často spomínané pojmy, ktoré používame v súvislosti s internetom. Popisujú nespočetné množstvo textov, ktoré sú prepojené obrovským počtom odkazov, dostupné pomocou nášho internetového prehliadača. Tieto texty nečítame lineárne ako knihy. Lineárne čítanie znamená, že si vezmeme knihu, otvoríme ju a začneme čítať od prvej strany, pričom skončíme na poslednej. Naopak, hypertext je bez začiatku a konca. Neexistuje tu žiadna prvá ani posledná strana. Človek nie je pri surfovaní na internete spútaný kapitolami a podkapitolami či abecedným radením. Jedno kliknutie stačí na to, aby sme sa pohybovali medzi zdanlivo nesúvisiacimi textami. Internet tak dokonalo napĺňa predstavu hypertextu, až nás to zvádza k presvedčeniu, že idea hypertextu vznikla len nedávno, súbežne s internetom. Nie je to však pravda. Myšlienka hypertextu sa zrodila dávno pred jeho vznikom a to vďaka vedcovi Vannevarovi Bushovi.

Inžinier v službách štátu

S myšlienkou hypertextu prišiel tento Američan už na prelome 30. a 40. rokov 20. storočia. Bush ešte predtým vyštudoval elektrické inžinierstvo na špičkovej technickej univerzite Massachusetts Institute of Technology (MIT). Od konca 20. rokov pracoval na takzvanom diferenciálnom analyzátore – analógovom počítači, ktorý vedel riešiť diferenciálne rovnice. Síce išlo len o obrovskú „kalkulačku“ a výpočty na nej trvali oveľa dlhšie oproti dnešným strojom, stále išlo o najrýchlejší stroj svojho druhu tej doby. Počítačová technológia sa vtedy vyvíjala najmä v rámci vojenského priemyslu a diferenciálny analyzátor sa uplatnil aj v tejto sfére.

Bush nad svojím vynálezom – diferenciálnym analyzátorom

Tým sa ale Bushove „vojenské“ aktivity neskončili. Vraví sa, že na to, aby v časoch 2. svetovej vojny presvedčil prezidenta Roosevelta o potrebe založiť akési výskumné obranné centrum, mu stačil jeden hárok papiera a 10 minút. Po jeho založení sa stalo súčasťou Úradu pre vedecký výskum a vývoj a Bush tak v priebehu vojny koordinoval činnosť tisícok vedcov, ktorí skúmali výbušniny, radarové a sonarové technológie, zbrane (vrátane nukleárnych) a podobne. Aj vďaka tomuto vedeckému úsiliu sa Američania v priebehu vojny zaradili na víťaznú stranu. Počas týchto rokov mal však Vannevar Bush v hlave už ďalší nápad. Malo ísť o futuristický projekt – osobnú zásobáreň informácií, ktorý sa postupom času ukázal ako skutočne vizionársky. Aj keď toto slovo vtedy ešte neexistovalo, Bush de facto vynašiel hypertext.

Memex – stôl budúcnosti

V dobe, o ktorej hovoríme, ešte neexistoval internet. Zdrojom poznania teda boli knihy, realita sa dala dokumentovať na fotografický či filmový materiál, no nie digitálne. Hľadanie konkrétnej informácie bolo časovo náročnejšie ako dnes. Vannevar Bush vyvinul teoretický koncept, ktorý by, ak by bol zrealizovaný v praxi, urýchľoval a uľahčoval takýto proces pátrania. Ako si to predstavoval?

Zvonka by Memex vyzeral ako obyčajný drevený pracovný stôl. To podstatné by ukrýval vnútri. Knihy, fotky, písané záznamy – všetko vo forme mikrofilmov. Mikrofilm je pás podobný filmovému, rozdiel je v ich veľkosti. Mikrofilm sa skladá z množstva miniatúrnych políčok a typicky sa používa na záznam kníh či časopisov v knižniciach – čo políčko, to jedna strana. Pomocou čítačky si čitateľ môže pohodlne prečítať celú knihu vo zväčšenej verzii. Je pochopiteľné, prečo sa Bushovi zdal mikrofilm ako najlepší spôsob koncentrácie množstva dokumentov na jedno miesto. A že Bush nemal malé plány!

Predstavoval si totiž, že tento nenápadný stôl by skrýval a nahradzoval celú ľudskú pamäť, z toho aj názov Memex – Memory extended (rozšírená pamäť). V ideálnom prípade by si človek nemusel nič pamätať, všetko, čo by potreboval, by našiel vo svojom osobnom Memexe. Pomocou mikrofilmov a niekoľkých čítačiek, ktoré by slúžili ako rozhranie, by vedel zredukovať známu Encyklopédiu Britannicu do veľkosti zápalkovej škatuľky, aspoň taká bola jeho ašpirácia.

Memex

Otázka znie, ako by sa človek v takom neprebernom množstve informácií orientoval. Predsa len, nešlo o digitálne záznamy, v ktorých sa dá ľahko vyhľadávať, ale o klasické analógové. Bush myslel aj na toto. Každému dokumentu by priradil číselný kód, užívateľ by ho len musel vyťukať do zariadenia a Memex by už príslušný dokument vyhľadal. Zároveň by si k nim užívateľ stroja mohol priraďovať osobné poznámky, čo by vyhľadávanie urobilo ešte jednoduchším. Ľudia by si medzi sebou mohli kopírovať a vymieňať svoje súbory a zakladať do vlastných Memexov. Zároveň by si mohli svoje zariadenia prispôsobovať a dokumenty v ňom zoraďovať podľa seba. Nemuseli by rešpektovať abecedné alebo iné indexy, spojenia medzi textami by boli asociatívne. Bush sa takto snažil čo najviac priblížiť ľudskému mozgu, ktorý predsa len nepracuje na základe zoznamov a registrov, ale skôr podľa vlastných pravidiel.

Memex mal jedinú chybičku. Vannevar Bush svoj projekt nikdy nedokončil a prakticky neuskutočnil. Čo o Memexe dnes vieme, je len vďaka textu As We May Think (Ako by sme mohli myslieť), ktorý Bush publikoval v roku 1945 v časopise The Atlantic Monthly.

Možno sa pýtate, v čom teda spočívalo Bushovo vizionárstvo a genialita, ak prístroj skutočne nezostrojil a nedokázal jeho funkčnosť. Keď sa ale nad tým zamyslíme, jeho funkčnosť a hlavne jeho využiteľnosť dokázal práve internet. Kopírovanie a vymieňanie dokumentov medzi ľuďmi? To predsa dnes bežne robíme, napríklad pomocou e-mailu. Zásobáreň osobných dokumentov a informácií? Či už to nazveme Memex alebo osobný počítač či laptop, stále to dokonale napĺňa Bushovu predstavu.

Okrem toho, Memex inšpiroval ďalších významných mužov, ktorí majú veľký podiel na podobe internetu tak, ako ho poznáme dnes – Douglasa Engelbarta a Teda Nelsona. Ten prvý vynašiel počítačovú myš, ktorá dodnes funguje ako základný navigačný prostriedok v počítačovom prostredí. Engelbart ňou vylepšil spôsob orientácie medzi množstvom dokumentov a súborov. Nelson zas v roku 1965 prišiel so samotným pojmom hypertext. Tak či onak, na začiatku toho všetkého bol Bushov Memex.

Lucia Hrnčiarová