Rastliny okolo nás

Článok v pdf

 

Vres obyčajný

Latinský názov vresu obyčajného je Calluna vulgaris, používa sa i synonymum Erica vulgaris. V rámci krytosemenných rastlín je zaradený do čeľade vresovcovité (Ericaceae).

Rodové latinské meno pochádza z gréckeho slova kallynó, ktoré znamená zametám, resp. čistím, pretože v minulosti sa z tejto rastliny vraj vyrábali metličky. Synonymum Erica zase súvisí s gréckym slovom ereikó, čo v preklade znamená lámem, drvím a vzťahuje sa na krehké a ľahko lámavé stonky.

Vres obyčajný je vždyzelený polodrevnatý ker dorastajúci do výšky 20 až 100 cm. Čím je starší, tým hustejšie je rozkonárený. Jeho spodné konáre často poliehajú a zakoreňujú. Ostatné sú vzpriamené a husto olistené.

Listy sú drobné čiarkovitého tvaru, dlhé iba 1 – 4 mm, sú škridlicovito pritisnuté k stonke. Ich malé rozmery a štruktúra umožňujú rastline udržanie vody. Drobné kvety ružovej až fialovej vyrastajú v súkvetí strapec. Kvitnú v čase od júla do októbra, pričom obdobie kvitnutia jedincov trvá asi tri týždne. Suché pukavé plody – tobolky – hnedej farby a guľatého tvaru obsahujú veľa drobných semien.

Vres obyčajný (Calluna vulgaris)

 

Rastie v podhorskom i horskom stupni, aj nad hranicou lesa. Je náročný na stupeň kyslosti pôdy (vyžaduje pH 4,6 až 5,8), preto sa vyskytuje v kyslomilných spoločenstvách – najmä na piesočnatých, jalových a bridličnatých pôdach. Vápencovým pôdam sa vyhýba. Na chudobných pôdach vytvára miestami rozsiahle porasty – vresoviská.

Vresovisko vo Vysokých Tatrách

 

Aby sa mohol rozširovať, potrebuje odkrytú pôdu. Po odumretí starých kríčkov sa totiž vytvára hrubá vrstva ťažko sa rozkladajúcich zvyškov, na ktorej semená nemôžu vyklíčiť.

Na Slovensku sa vyskytuje od Záhoria na západe až po Vihorlat na východe krajiny. Rastie hojne v celej Európe (zriedkavý je iba v Stredomorí) a Malej Ázii. Na východ zasahuje až do západnej Sibíri, rastie i v Severnej Amerike.

V staroveku ho spisovatelia spomínali najmä v súvislosti s dobrou včelou pašou. Počas vojny sa jeho vňať využívala ako náhrada za čierny čaj. Patrí k liečivým druhom, zbiera sa jeho kvet i celá vňať. Obsahuje alkaloid erikolín, triesloviny, horčiny, organické kyseliny, sliz a saponíny. Pre dezinfekčné, močopudné a narkotické vlastnosti sa v ľudovom liečiteľstve odporúča pri liečbe chorôb močových ciest a pri nespavosti.

Je významnou medonosnou rastlinou, med však nie je najkvalitnejší a nie je vhodný na zazimovanie. Jeden hektár vresoviska môže poskytnúť až dvesto kilogramov medu. Často sa i pestuje. Hodí sa do okrasných kytíc, pretože jeho kvety si dlho zachovávajú živú farbu. Jeho čerstvé vetvičky majú využitie pri výrobe bylinkových farbív pri farbení vlny alebo hodvábu.

 

Pakost lúčny

Latinsky sa nazýva Geranium pratense a je predstaviteľom rovnomennej čeľade pakostovité (Geraniaceae). Rodové meno Geranium používal už staroveký vedec Dioskorides. Je odvodené z gréckeho slova geranos, ktoré znamená žeriav a vzťahuje sa na vzhľad jeho dlhých zobákovitých plodov. Druhový názov pratense – lúčny – súvisí so životným prostredím, v ktorom sa vyskytuje.

Pakost lúčny (Geranium pratense)

 

Trváca bylina pretrváva obdobie vegetačného pokoja silným podzemkom. Z neho vyrastá 30 – 80 cm vysoká drsná chlpatá byľ, ktorá je v hornej časti rozkonárená. Spodné listy veľkosti 10 až 15 cm vyrastajú v ružici, vrchné byľové sú menšie.

Jeho nápadné modré kvety si iba málokto nevšimne. Zoskupené sú v súkvetiach – vidliciach. Druh kvitne veľmi dlhú dobu – od mája až do októbra, jednotlivé kvety však ostávajú otvorené asi iba dva dni. Vnútri kvetu dozrievajú tyčinky skôr ako blizny piestikov, čím je vylúčená možnosť samoopelenia. V čase kvitnutia sú kvetné stopky vzpriamené, po odkvitnutí zohnuté.

Pakost lúčny – detail kvetu

 

Plod zobáčikovitého tvaru sa po dozretí rozdelí na päť dielov, ktoré ostávajú spojené iba oblúčikovito prehnutými zobáčikmi. Každá časť sa stočí dohora spolu s pripojeným jednosemenným segmentom. Zrelé semeno sa katapultuje niekoľko metrov od materskej rastliny, čím je umožnené rozmnožovanie samovýsevom.

Pakost lúčny je najrozšírenejší z celej desiatky druhov pakostov, ktoré na Slovensku rastú. Vidieť sa dá nielen na lúkach, medziach, v priekopách a na rumoviskách, ale i v okolí ľudských obydlí. V ľudovom liečiteľstve sa spomína zber kvitnúcej vňate, ktorá sa vnútorne využíva pri ochoreniach tráviacej sústavy. Robia sa z nej i obklady pri ekzémoch, kožných zápaloch a hnisavých poraneniach. Spomedzi všetkých našich druhov pakostov je pakost lúčny včelársky najvýznamnejší – poskytuje veľa medu, ale málo peľu. Hospodársky význam však táto burina nemá. Plnokveté formy sa pestujú ako okrasné rastliny v záhradách.

 

Brusnica obyčajná

Niekedy sa môžeme stretnúť i so slovenským synonymickým názvom brusnica pravá, prípadne s ľudovými pomenovaniami bruslinka, červená borievka, červená jahoda, kyhanka alebo kyselinka. Latinsky sa nazýva Vaccinum vitis--idea. Rodové meno Vaccinum používali a objasnili už starovekí rímski učenci Plínius, Ovídius a Vergílius. Súvisí so slovom baccinium – ker s bobuľami –, pretože bacca latinsky znamená bobuľa.

 

Brusnica obyčajná (Vaccinum vitis-idea)

 

Pre tento kríček dorastajúci do výšky iba 5 – 24 cm sú charakteristické vždyzelené obrátené vajcovité tuhé kožovité listy, ktoré majú na spodnej strane drobné hnedé bodky. Nimi sa odlišuje od veľmi podobnej príbuznej medvedice lekárskej, ktorá tieto bodky nemá.

Spodná strana listu brusnice s drobnými bodkami

 

Listy príbuznej medvedice lekárskej

 

Kvety s bielymi alebo ružovkastými korunami zvončekovitého tvaru vytvárajú prevísajúce koncové strapce. Kvitnú od konca mája až do septembra, čo závisí od stanovišťa, na ktorom rastú – nadmorskej výšky a oslnenia. Opeľuje ich blanokrídly hmyz – včely a čmele. Plody sú najskôr biele, po dozretí lesklé guľaté červené bobule. Dozrievajú od augusta až do októbra.

Kvety brusnice obyčajnej

 

Plody brusnice pravej počas dozrievania
menia farbu

 

Rastlina nie je náročná na živiny, ani na vodu. Vyžaduje však kyslý substrát (pH 4,5 – 6,0). Rastie hlavne na horských rašeliniskách, v lesoch, kosodrevine a holiach od nížin (kde je zriedkavejšia) až po alpínske pásmo (v Alpách bola nájdená v nadmorskej výške 3 040 m). Na Slovensku sa vyskytuje v Tatrách, Nízkych Tatrách, vo Veľkej i Malej Fatre, Slovenskom krase a na suchých pieskoch Záhorskej nížiny s vysadenými borovicami. Rozšírená je v severnej časti Európy a na východ cez Rusko až do Japonska. Vyskytuje sa i v Severnej Amerike a Grónsku. Siaha ďaleko za polárny kruh – v Škandinávii až po 71. stupeň severnej zemepisnej šírky.

Brusnice sa využívajú od dávnej minulosti. Ako lesné plody sa dozreté červené bobule po zbere môžu jesť i čerstvé, majú však trpkú horkastú chuť. Oveľa lepšie chutia zavárané s cukrom, dobre sa hodia najmä k mäsitým pokrmom. Nemali by ich však jesť osoby trpiace obličkovými kameňmi, pretože obsahujú kyselinu šťaveľovú, ktorá po konzumácii vo väčšom množstve poškodzuje obličky. Zavárané brusnice sa takmer nekazia, pretože obsahujú aj kyselinu citrónovú, jablčnú a benzoovú, ktorá má osvedčené konzervačné účinky. Sú veľmi žiadané ako surovina na výrobu kompótov v konzervárenskom priemysle.

Dlhodobé uplatnenie má brusnica pravá aj v oblasti liečivých rastlín. Listy a plody obsahujú glykozid arbutín, triesloviny a flavonoidy. Majú protizápalové a dezinfekčné účinky pri ochoreniach močových ciest. Využívajú sa nielen v ľudovom liečiteľstve – koncentrovaná sušená šťava zo severoamerických brusníc tvorí základ známeho výživového doplnku. Veľký význam má tento druh i pre včelárov ako medonosná rastlina.

Danica Božová, Foto: Vladimír Boža