Článok v pdf

Prvosienka vyššia

Prvosienka vyššia je jarnou okrasou našich lúk a lesov. Latinsky sa táto rastlina volá Primula elatior. Rodové meno je zdrobneninou slova primus, čo v preklade znamená prvý a súvisí s tým, že patrí k najskôr kvitnúcim bylinám. Druhový názov elatior znamená vyšší. V minulosti sa používali aj jej ľudové názvy biela bukvica, dnová bylina, kadrela, kozia brada, kropáček, kaška, Petrov kľúč, prvosna, prvnička, šľaková bylina i mrtvičná bylina. Patrí do čeľade prvosienkovité (Primulaceae).

Prvosienka vyššia (Primula elatior)

Patrí k trvácim druhom, pretrváva krátkym podzemkom. Dobrými poznávacími znakmi je bezlistá 15 – 30 cm vysoká stonka (stvol), prízemná ružica listov so zvráskavenou jednoduchou čepeľou podlhovastého tvaru a súkvetie okolík pozostávajúci z 5 – 20 kvetov. Každý kvet sa skladá z päťcípeho zeleného kalicha a sírovožltej koruny. Kalich tesne prilieha ku korunnej rúrke, korunné lupienky sú plocho rozostavené a široko roztvorené. Kvety nevoňajú. Kvitnú od marca do mája, opeľujú ich čmele, včely a denné motýle. Suchý pukavý plod tobolka je dlhší ako kalich. Semená rozširujú mravce a vietor. Rastie na lúkach vo vyššej nadmorskej výške od pahorkatín až po alpínsky stupeň a vo svetlých lesoch. Uprednostňuje vlhké pôdy, ktoré sú kypré a dobre prevzdušnené.

V ľudovom liečiteľstve bola táto bylina známa už od 16. storočia. Neskôr upadla do zabudnutia a ľudia ju začali opäť využívať až v období prvej svetovej vojny. V súčasnosti sa zberajú kvety a vykopávajú sa i jej podzemné časti (v marci a v októbri). Majú široké a rôznorodé uplatnenie – napríklad pri chrípke, migréne a nespavosti. Využívajú sa aj na kloktanie pri zápaloch hrdla, tvoria zložku priemyselne vyrábaných čajových zmesí. Izolovaný saponín je súčasťou kvapiek s odhlieňovacím a vykašliavacím účinkom.

Chochlačka plná

Jej latinský názov je Corydalis solida a patrí do čeľade makovité (Papaveraceae). V niektorej novšej literatúre ju môžeme nájsť ako súčasť samostatnej čeľade zemedymovité (Fumariaceae), ktorá bola z čeľade makovité vyčlenená. Svoje druhové meno táto viacročná bylina dostala podľa podzemnej guľovitej hľuzy, ktorá je plná.

Chochlačka plná (Corydalis solida)

Dorastá do výšky 15 – 30 cm. Stonka nesie dvojnásobne trojpočetné dlaňovito delené listy a je zakončená súkvetím strapec z 5 – 20 kvetov purpurovej alebo bledočervenej farby. Kvety majú hlboko vykrojený dolný a horný pysk a dlhú rovnú ostrohu. Ich stopky sú otočené o 180°. Listene medzi kvetmi sú dlaňovito delené, čo je ďalším rozlišovacím znakom.

Kvitne od marca do mája. Opeľujú ju včely. Plodom je valcovitá tobolka. Semená sú rozširované mravcami, pre ktoré slúžia ich mäsité olejovité prívesky ako súčasť potravy. Sú roznášané ďaleko od materskej rastliny.

Chochlačka plná – detail súkvetia

Rastie na nevápenatých pôdach v listnatých lesoch, lužných lesoch i na mokrých lúkach. V strednej Európe patrí medzi pomerne hojne rozšírené druhy.

Celá rastlina je jedovatá, najviac jedovatých látok – alkaloidov – obsahuje hľuza. Jedovatý alkaloid bulbokapsín pôsobí na centrálny nervový systém a vyvoláva stav  smerujúci k obmedzeniu pohybu a potlačeniu všetkých reflexných pohybov. V takomto stave by boli svaly úplne ochabnuté a končatiny by zostali vo zvláštnych polohách. Otravy ľudí touto bylinou neboli zatiaľ opísané (zaznamenané však boli otravy oviec) a vzhľadom na malú dostupnosť hľúz, ktoré sa nachádzajú hlboko v pôde, sú nepravdepodobné. V dávnej minulosti bola táto rastlina ľudovo odporúčaná proti závratom a nervovým poruchám. Odborníci však pred takýmto konaním razantne varujú. Pestuje sa i v záhradkách, kde v skorých jarných mesiacoch skrášľuje vzhľad záhonov.

Hrachor jarný

Tento predstaviteľ čeľade bôbovité (Fabaceae) má latinský názov Lathyrus vernus. Rodové meno je odvodené od gréckeho slova lathyros, ktoré znamená sploštený. Súvisí so vzhľadom plodu tejto byliny. Druhové meno vernus sa prekladá prídavným menom jarný.

Hrachor jarný (Lathyrus vernus)

Viacročná bylina zakoreňujúca až do hĺbky 100 cm má hranatú stonku dorastajúcu do výšky 30 – 80 cm. Dobrým poznávacím znakom sú perovito zložené listy zakončené hrotom a súmerné päťpočetné kvety s kalichom a korunou motýľovitého tvaru tvoriace súkvetie strapec.

Najskôr majú purpurovočervenú, neskôr modrú farbu. Kvitne v apríli a máji, v teplých oblastiach už od polovice marca. Opeľujú ho včely a čmele. Suché pukavé plody struky hnedej farby majú dĺžku 4 až 6 mm, každý z nich obsahuje 4 až 6 semien umiestnených v jednom rade. Patrí k hojne rozšíreným druhom. Vyskytuje sa skoro v celej Európe, východne zasahuje do západnej Sibíri, na Kaukaz a do Malej Ázie. Podobne, ako u všetkých bôbovitých rastlín, i u tejto byliny sa na koreňoch tvoria hľúzky, ktoré obsahujú baktérie viažuce dusík zo vzduchu. Obohacujú tak pôdu o dusíkaté zlúčeniny.

Jahoda obyčajná

Predstaviteľka známej čeľade ružovité (Rosaceae) sa latinsky nazýva Fragaria vesca. Rodové meno jahody obyčajnej je pravdepodobne odvodené od latinského slova fragrans, čo znamená voňavý a vzťahuje sa na jej plody. Druhový názov vescus sa z latinčiny prekladá ako malý, chudý (v porovnaní s inými druhmi) a vzťahuje sa na veľkosť. Môže sa preložiť aj ako jedlý. Jahoda obyčajná je známa i pod ľudovými názvami jahodník, podzemok, podzemná jahoda, smokvica, vtáčenička, zemnica používanými najmä v minulosti.

Jahoda obyčajná počas kvitnutia

Obdobie vegetačného pokoja táto bylina pretrváva šikmým podzemkom. Zakoreňuje až do hĺbky 50 cm. Z podzemnej časti na jar vyrastá prízemná ružica listov a dužinaté nadzemné stonky. Niektoré stonky sú plazivé, nazývajú sa poplazy. Zakoreňujú, a preto slúžia na vegetatívne (nepohlavné) rozmnožovanie. Priama stonka – byľ – je v hornej polovici chudobne rozkonárená, vyrastá z nej niekoľko malých listov a kvetov. Prízemné listy majú dlhú stopku, sú pomerne veľké, na okraji zúbkované. Sú trojpočetné – každý je zložený z troch lístkov vajcovitého tvaru.

Päťpočetné kvety sa skladajú zo zeleného kalicha a bielej koruny, ktorú tvorí päť korunných lupienkov. Vnútri každého kvetného obalu sa nachádza dvadsať tyčiniek a veľké množstvo piestikov. Kvitne od apríla do augusta, niekedy i v septembri. Po opelení hmyzom alebo samoopelení sa kvetné lôžko každého kvetu zväčší, zdužnatie a mení sa na tzv. nepravý, resp. zložený plod – plodstvo –, jahodu mäsitej konzistencie. Vlastnými plodmi sú drobné, semenám podobné nažky, ktoré pokrývajú povrch jahody. Zrelé plodstvá červenej farby majú sladkú chuť a príjemnú vôňu. Rozširuje ich zver a ľudia.

Jahoda obyčajná je rozšírená na rúbaniskách, vo svetlých lesoch, na kamenistých stráňach, v priekopách i na lúkach od nížin až po horské oblasti. Obľubuje vápenaté pôdy. Rastie takmer v celej Európe, v miernom pásme Ázie, na východ až k Bajkalskému jazeru. Vyskytuje sa aj v Japonsku, severnej Amerike, južnej Austrálii, Tasmánii, na Jáve a Novom Zélande.

Patrí k známym liečivým rastlinám. Mladé listy sa zbierajú v čase kvitnutia, obsahujú tanín, vitamín C a silicu citrónovej vône. Už od najstarších čias sa v ľudovom lekárstve pokladá čaj z nich za univerzálny liečivý prostriedok. Plody sa zbierali už v antike ako lesné ovocie a využívali sa i liečebne. V 13. storočí u Nikolausa Alexandria tvorili zložku prípravku, ktorým sa liečili pľúcne choroby. Ľudový liečiteľ Kneipp ich odporúčal konzumovať na „čistenie krvi“ a pri chorobách pečene. V ľudovom liečiteľstve mali uplatnenie i pri liečení dny (choroby spôsobenej nadmerným hromadením kyseliny močovej v krvi, ktorá sa prejavuje silnými bolesťami kĺbov) a ako diuretikum (močopudný prostriedok).

Zložené plody jahody obyčajnej v prírode

I v súčasnosti sú plody jahody chutným ovocím v surovom aj konzervovanom stave. Vhodné sú i na priemyselné spracovanie (výroba marmelád, džemov, kompótov). Niektoré osoby ich však neznášajú – po ich konzumácii sa na ich tele môžu objaviť vyrážky. Jahody sa často spomínajú v ľudových rozprávkach. V Bavorsku pripevňujú pre škriatkov košík plný jahôd medzi kravské rohy, aby kravu obdarili mliekom. Podľa astrológie sú jahody zasvätené planéte Venuši. V Laponsku sa miešajú so sobím mliekom a čučoriedkami na prípravu vianočného pudingu. Vyšívané jahody sa nachádzajú i na osudnej šatke, ktorú Shakespearov Otello daroval Desdemone.

Danica Božová, Foto: Vladimír Boža