Článok v pdf

V tomto čísle sa budeme venovať operencom, ktorých pozorovanie je možné najmä v blízkosti vodného prostredia.

Čajka bielohlavá (Larus cachinans)

Zoológovia ju zaraďujú do radu kulíkotvaré (Charadriiformes) a v rámci neho do rovnomennej čeľade čajkovité (Laridae).

Ako samostatný druh je čajka bielohlavá známa približne iba desaťročie, predtým bola pokladaná za poddruh čajky striebristej (Larus argentatus). Z tohto druhu bola vyčlenená na základe analýzy DNA a tvarových vlastností uvedených nižšie. Počet špecialistov na Slovensku, ktorí dokážu tento druh spoľahlivo identifikovať, by sa dal spočítať na prstoch jednej ruky. Na určenie sú potrebné kvalitné fotografie, ktoré tohto operenca zobrazujú z rôznych uhlov pohľadu a pri rozličných spôsoboch pohybu. Vzhľadom na veľmi zložité rozlišovanie jedincov tohto druhu sa pri pozorovaní a sčítavaní pre potreby ornitológov používa súhrnný pojem tzv. veľké čajky, medzi ktoré patrí čajka bielohlavá spolu s čajkou striebristou a čajkou žltonohou (tá sa tiež vyčlenila od čajky striebristej ako samostatný druh len nedávno).

Dĺžka tela tohto operenca dosahuje 58 až 67 cm, rozpätie krídel 140 – 158 cm. Hlava je bielej farby (u čajky striebristej býva sivo fŕkaná), má podlhovastý profil s plochým čelom a dlhým zobákom. Dobrý pozorovateľ si môže všimnúť i tmavé oči. Nohy sú žltkastej až ružovkastej farby, na rozdiel od čajky žltonohej však nie sú výrazne žlté.

Medzi prstami čajky bielohlavej sú dobre viditeľné plávacie blany

Charakteristickým odlišovacím znakom je špička krídel – desiata ručná letka (letky predstavujú krycie perie vyrastajúce na krídlach), ktorá je u čajky bielohlavej biela (u žltonohej je takmer čierna). Na vrchnej strane krídel čajky bielohlavej je typický i prechod medzi sivou a čiernou farbou – sivá zvyčajne prstovito vybieha do čiernej (u čajky žltonohej je toto rozhranie ostré). Mladý jedinec čajky bielohlavej má svetlý spodok krídel a tmavohnedý koniec chvosta.

Mladý jedinec čajky bielohlavej počas letu

Čajka bielohlavá dokáže hlavu otočiť aj o 180 stupňov

Potravu si získava vo vode i mimo nej. Hoci má medzi prstami plávaciu blanu a výborne pláva, nepotápa sa celým telom, ani sa nebrodí v plytkej vode ako volavka či bocian. Ryby vo vode sa snaží uloviť počas prelietania ponad hladinu. Ponoriť sa môže iba nárazom z povetria na vodu.

Čajka bielohlavá počas lovu potravy vo vode

Lieta výborne, avšak iba do takej vzdialenosti, aby nestratila z dohľadu zem.

Čajka bielohlavá počas letu

Dobre sa pohybuje i po suchej zemi – časť obživy si hľadá i na poliach, smetiskách a skládkach odpadu. K jej potrave patria červy, hmyz, zdochliny, vajcia a mláďatá iných vtákov, ba i menšie cicavce. Konzumuje takmer čokoľvek. S potravou prehltnuté nestráviteľné časti vydávi v podobe vývržkov.

Podobne ako ostatné čajky, ak nemá k dispozícii sladkú vodu, dokáže piť i slanú. Umožňuje jej to špeciálne zariadenie na odstraňovanie soli z tela, aby sa jej nehromadila a nepôsobila škodlivo. Nadbytok soli sa ukladá v špeciálnych soľných žľazách, ktoré sú umiestnené v hlave a ich úlohou je vylučovanie soli cez nozdry vo forme hlienovitého výlučku.

Hniezdi od apríla do augusta raz ročne. Znáša dve až tri olivovozelené až sivé vajcia so škvrnami. Na vajciach sedia obaja rodičia a mláďatá kŕmia vývržkami z hrvoľa.

Čajka bielohlavá žije na morských pobrežiach i pri vnútrozemských vodách. Z hľadiska výskytu počas roka je pre ňu charakteristická stálosť alebo krátka migrácia (presun na krátku vzdialenosť). Hniezdi v oblasti Kaspického mora, Azovského mora, severnej časti Čierneho mora, v Poľsku i Nemecku. Prezimuje v južnej časti areálu, v menšom počte i v severnej a západnej Európe.

Pozorovaná bola i na Slovensku – okrem Dunaja a Váhu i na rieke Poprad. Fotografie pochádzajú zo Svitu z okolia rieky Poprad.

V zimných mesiacoch (december – február) sa na Slovensku spomedzi tzv. veľkých čajok vyskytuje najhojnejšie (čajka žltonohá a striebristá iba vzácne). Najväčšie počty jedincov čajky bielohlavej ornitológovia zaznamenali v okolí Dunaja a väčších vodných nádrží. Napríklad na Hrušovskej zdrži boli zistené nocoviská až niekoľkých tisícok jedincov, pretože sa tam zlietavajú čajky z polí, smetísk a vodných plôch aj z okruhu desiatok kilometrov. Ich koncentrácia je najväčšia v skorých ranných hodinách pred východom slnka, rozlet sa začína plynulo už pri svitaní za šera.

O prítomnosti tohto vtáka sa ornitológovia môžu presvedčiť i sluchom. Spievať síce nedokáže, ale dáva o sebe vedieť hlasným kvílivým volaním.

Čajka bielohlavá na svoju prítomnosť upozorňuje i hlasom

Tento operenec patrí k chráneným druhom národného významu, pričom spoločenská hodnota jedného jedinca dosahuje 331,93 €.

Cíbik chochlatý (Vanellus vanellus)

Patrí do radu kulíkotvaré (Charadriiformes) a v rámci neho do čeľade kulíkovité (Charadriidae). Slovenské druhové meno súvisí s veľkým chocholom na hlave, ktorý je utvorený dlhými úzkymi perami s dvojitým koncom.

Detail hlavy – chochol a krátky zobák

U mláďat je chochol iba naznačený. Na hlave sú nápadné i veľké prenikavé oči a pomerne krátky, zhora stlačený zobák.

Veľkosť jeho tela je porovnateľná s veľkosťou holuba – dosahuje 29 až 32 cm. Vrchná strana tela z diaľky vyzerá čierna, v skutočnosti má jeho lesklé perie nádych do zelena až bronzovo-fialova. Rovnakej farby je i brada, hrdlo a hrvoľ. Brucho má biele, podchvostové krovky hrdzavé.

Hniezdi od marca do augusta. Začiatok hniezdenia je spojený s ozdobnými pohybmi samcov vo vzduchu – pri tokaní samec letí s mnohými obratmi nahor a nadol a tesne nad zemou začína letieť strmhlav, pričom vydáva zvuk údermi krídel i hlasom „tjuuu-vitt-vitt“. Hniezdo tvorí iba drobná jamka v zemi, do ktorej samica znáša štyri hnedasté až zelenkasté vajcia hruškovitého tvaru s čiernymi škvrnami raz ročne. Rodičia na nich sedia 24 – 27 dní. Sú veľmi ostražití a používajú všetky možné spôsoby
na oklamanie a odvábenie nepriateľa od hniezda. Mláďatá po narodení hniezdo opustia a hľadajú si potravu, ktorú tvorí prevažne hmyz. Rodičia ich strážia.

Mimo obdobia hniezdenia sa zvyčajne zhromažďuje v početnejších kŕdľoch. Ozýva sa hlasným plačlivým a nosovým „píut“ a „gvä-riií“ alebo zachrípnutým „kviií“.

Žije na pasienkoch a oráčinách, rašeliniskách i na vlhkých močaristých lúkach, kde si cez deň a počas svetlých mesačných nocí vyhľadáva dážďovky a iné pôdne živočíchy. Vyskytuje sa v Európe a miernom pásme Ázie. Ornitológovia uvádzajú, že v zimnom období sa populácia cíbika chochlatého v Európe odhaduje na viac ako 2 800 000 jedincov, pričom najväčšie zimoviská sa nachádzajú vo Veľkej Británii, Francúzsku a Holandsku. Pravidelne zimuje i v Maďarsku.

Na Slovensku je všeobecne pokladaný za sťahovavý druh. Migruje do južnejších teplejších krajín. Vo veľmi výnimočných prípadoch bol na Slovensku pozorovaný i v zime, čo ornitológovia pokladajú za vzácnosť. Svedčia o tom i nasledujúce fotografie, ktorá ho zachytávajú na okraji rieky Poprad vo Svite začiatkom roka 2011.

Cíbik chochlatý (Vanellus vanellus)

V minulosti bol cíbik chochlatý pomerne bežným druhom na poliach a lúkach strednej Európy. Staršia generácia si možno ešte spomína na jeho akrobatické zásnubné lety, zber jeho vajec a predaj vo veľkom počte na trhoch. V súčasnosti sa jeho pozorovanie pokladá za vzácnosť. Súvisí to s intenzívnym nasadením strojov na poľnohospodársky využívaných plochách a skorým kosením oblastí, kde hniezdi na zemi, ako i s odvodňovaním biotopov vhodných pre jeho život.

Podľa súčasnej legislatívy patrí k chráneným druhom národného významu,pričom spoločenská hodnota jednéhojedinca je pomerne vysoká – predstavuje sumu 663,87 €.

Trasochvost biely (Motacilla alba)

Stretnúť sa môžete i s jeho ľudovým pomenovaním trasorítka. V zoologickom systéme je zaradený do radu vrabcotvaré známeho tiež ako spevavce (Passeriformes) a v rámci neho do čeľade trasochvostovité (Motacillidae). Jeho rodové meno súvisí s výrazne dlhým chvostom, ktorým bez prestania potriasa zdola nahor.

Telo tohto vtáka dosahuje veľkosť 18 cm, rozpätie krídel 25 – 30 cm. Pri samcoch a samiciach sa kombinuje biele, sivé a čierne sfarbenie peria, pričom sa prejavuje mierna pohlavná dvojtvarosť – samec má čierno-bielu hlavu, samica má zadnú časť hlavy sivú. Obe pohlavia majú sivý chrbát, biele pásy na krídlach a biely trtáč (kostrč).

Ozýva sa hlasným ostrým „čizz-ik“ a „čik“, ale i nenápadným spevom s vloženým volaním „clip“ alebo „cilip“.

Trasochvost biely (Motacilla alba)

Kŕdle trasochvostov bielych často hniezdia v krovinách, na stromoch, prípadne v teplých skleníkoch dva až tri razy do roka. Od apríla až do augusta samica znáša päť až šesť bielych alebo zelenkastých škvrnitých vajec, na ktorých sedí dvanásť až štrnásť dní.

Živí sa hmyzom (napríklad komármi, muchami, chrobákmi a drobnými motýľmi), ktorý často chytá pri močiaroch, potokoch, kalužiach a kravincoch. Pri love potravy často pobieha sem a tam cupotavými krokmi. Často tiež kráča za oráčmi a v brázdach zbiera larvy hmyzu a červy.

Trasochvost biely počas lovu hmyzu

Je veľmi neposedný a pohyblivý. Veľmi nápadné je jeho správanie vtedy, keď sa z oblohy blíži predátor. Vzrušene poletuje a zároveň švitorí. Znamená to, že zaregistroval vranu, jastraba krahulca alebo sokola myšiara.

Je jediným európskym druhom trasochvosta, ktorý žije v rozmanitých otvorených a polootvorených biotopoch – pri vode i vo veľkej vzdialenosti od nej, v odľahlej tundre i polopúšti, ale i v poľnohospodárskej krajine, okolo hospodárskych dvorov, na hnojiskách, na dedinách a predmestiach, ba i v centrách miest. Vyskytuje sa v Eurázii, severnej Afrike a na Islande.

Patrí k sťahovavým druhom, pričom sa sťahuje na krátke a stredné vzdialenosti. Z našej krajiny odlieta v októbri a späť sa vracia v marci. V poslednom desaťročí však bolo na Slovensku pozorovaných niekoľko jedincov i v zime. Svedčia o tom i fotografie zhotovené vo Svite, ktoré ho zachytávajú na rieke Poprad.

Trasochvost biely v zime na rieke Poprad

Podľa súčasnej legislatívy je zaradený k chráneným druhom národného významu, pričom spoločenská hodnota jedného jedinca je 331,93 €.

Trasochvost horský (Motacilla cinerea)

V niektorej literatúre sa používa i jeho druhové meno vrchovský. Je veľmi blízkym príbuzným predchádzajúceho druhu. Na rozdiel od neho sa zdržiava takmer výhradne pri bystro tečúcich riekach a potokoch, najmä v pahorkatinách a horských oblastiach.

Trasochvost horský (Motacilla cinerea)

Niektoré populácie tohto operenca v blízkosti voľne tečúcich vôd i zimujú – v dôsledku mrazov však dochádza k veľkým stratám jedincov, pre iné je charakteristická diaľková migrácia.

Telo tohto vtáka má dĺžku 18 – 19 cm, rozpätie krídel 25 – 27 cm. V zafarbení sa strieda žltá, sivá a biela farba.

Živí sa hmyzom a pavúkmi. Hniezdo si stavia v rôznych otvoroch v blízkosti vôd. Hniezdi dva razy do roka, samica znáša v období od marca do augusta po 4 – 6 jemne škvrnitých sivých vajec. O potomstvo sa starajú obaja rodičia.

Patrí k užitočným vtákom. Zaradený je k chráneným druhom národného významu, spoločenská hodnota jedinca je 331,93 €.

Danica Božová
Foto: Vladimír Boža