Článok v pdf

Telekia ozdobná (Telekia speciosa)

Telekia ozdobná patrí do čeľade astrovité (Asteraceae). Rodový latinský názov Telekia pochádza z 19. storočia a je odvodený od mena maďarského grófa Telekiho. Druhový názov je odvodený z latinského prídavného mena speciosus, čo v preklade znamená pekný, nádherný (v ženskom rode speciosa – pekná, nádherná).

Patrí k trvácim bylinám, obdobie vegetačného pokoja pretrváva hrubým valcovitým podzemkom. Z podzemného orgánu vyrastá hrubá priama stonka s krátkymi chlpmi, ktorá dorastá až do výšky 90 – 200 cm. Dobrým poznávacím znakom sú veľké srdcovité listy so zúbkatým okrajom.

Telekia ozdobná (Telekia speciosa)

Na konci rozkonárenej stonky vyrastajú zdanlivo veľké žlté kvety, v skutočnosti však ide o súkvetia – úbory – dosahujúce veľkosť 5 – 7 cm. Každý úbor obsahuje vnútri rúrkovité kvety, okolo ktorých sú úzke jazykovité kvety. Kvitne od júna do augusta. Kvety v značnom počte navštevujú rôzne druhy hmyzu (najmä motýle), ktoré ich zároveň opeľujú.

Telekia ozdobná je jedným zo symbolov chránenej krajinnej oblasti Vihorlat. Ako pôvodný druh na Slovensku rastie okrem Vihorlatu ešte v Bukovských vrchoch (v NP Poloniny) a v Slanských vrchoch. Ťažisko jej rozšírenia sa nachádza v juhovýchodnej Európe, Karpatoch a na Balkáne až po Zakaukazsko, ako zavlečený druh rastie i v Malej Ázii. Pôvodná je vo východokarpatskej oblasti, v západnej Európe je jej rozšírenie druhotné.

Telekia ozdobná – detail súkvetia

Obľubuje vápnité pôdy ovplyvňované spodnou vodou. Rastie v pobrežných krovinách, na nivách a pri potokoch v podhorskom a horskom stupni. Občas sa splavovaním dostáva i do nižších polôh. Zriedkavo sa dá vidieť i na okrajoch lesov. V súvislosti s nádherným vzhľadom kvetov sa už od stredoveku pestuje ako okrasná rastlina záhrad a parkov.

V minulosti patrila na Slovensku k zákonom chráneným druhom, podľa súčasnej legislatívy sa na ňu už druhová ochrana nevzťahuje.

Náprstník červený (Digitalis purpurea)

Náprstník červený patrí do čeľade krtičníkovité (Scrophulariaceae). Rodové latinské meno súvisí so vzhľadom kvetnej koruny a pochádza z latinského slova digitus – prst – alebo digitale – náprstok. Druhový názov sa vzťahuje na farbu kvetov.

Stonka tejto mohutnej dvojročnej byliny dorastá do výšky 100 až 150 cm a po bokoch nesie veľké, nadol ohnuté zelené listy s mierne zúbkatým okrajom. Zakončená je jednostranným strapcom veľkých nápadných kvetov, ktoré kvitnú až v druhom roku života rastlinného jedinca od júna do augusta.

Náprstník červený – detail súkvetia a vznik prvých plodov

Náprstník červený (Digitalis purpurea)

Každý kvet sa skladá zo zeleného kalicha a koruny zvonovitého tvaru dlhej do 5 cm, ktorá býva väčšinou červenej, zriedkavejšie ružovej a výnimočne i bielej farby. V jej vnútri sa nachádzajú dlhé chlpy a množstvo tmavých, belavo obrúbených bodiek. Tieto škvrny napodobňujú peľnice, ktoré lákajú včely hľadajúce nektár, aby pokračovali ďalej a vstúpili do korunnej rúrky. Tým uľahčujú stieranie prineseného peľu na cieľový orgán – bliznu piestika. Plodom je chlpatá vajcovitá tobolka.

Rastie v kroviskách, riedkych lesoch a na rúbaniskách v nadmorskej výške 500 až 1 500 m. Neznáša vápnik, uprednostňuje pôdy s obsahom mangánu. Na území bývalého Československa má prirodzený výskyt iba v severných Čechách – od Ašu až po Krkonoše. Pre vysoký vzrast a krásny vzhľad svojich kvetov sa táto bylina často pestuje v záhradkách a odtiaľ sa dostáva i mimo ne do voľnej prírody. Fotografia zachytáva náprstník červený v národnom parku Malá Fatra neďaleko obce Strečno.

Kultúrne formy náprstníka červeného vytvárajú nádherné pozadie pre nižšie druhy rastlín.

Medzi liečiteľmi bola táto bylina známa už od pradávna. V antickom Grécku ani v starovekom Ríme ju však nepoznali. V súvislosti s rozšírením najmä v západnej Európe sa využívala v írskom liečiteľstve. Ordinovala sa od 5. storočia pri rôznych problémoch v šestonedelí. Ako prvý ju pod súčasne používaným menom opísal a preskúmal nemecký botanik a lekár L. Fuchs (+1565). Od roku 1775 ju ordinoval anglický lekár Withering proti vodnatieľke a v roku 1785 bol vydaný jeho slávny spis o náprstníku pri liečbe srdcových chorôb, pričom liečebné zásady v ňom uvedené sa viac-menej využívajú dodnes. Z listov zbieraných v prvom roku života tejto byliny sa dve storočia získavali glykozidové jedy (najmä digitoxín a digitalín). Tieto látky boli súčasťou liekov využívaných pri liečbe zväčšenia srdca a srdcovej nedostatočnosti. Druhotne majú i močopudné účinky. V súčasnosti sa však vzhľadom na ich kolísavý obsah náprstník červený nepoužíva priamo v terapii. Nahradilo ho efektívnejšie získavanie vyššie uvedených účinných látok z náprstníka vlnatého (obsah týchto látok v ňom je vyšší), ktorý vo voľnej prírode rastie v juhovýchodnej Európe (na Balkáne) a vyskytuje sa i v severnom Maďarsku. Čerstvé listy náprstníka červeného sa využívajú v homeopatii.

Kultúrna forma náprstníka červeného s bohatým súkvetím

Vzhľadom na vysokú jedovatosť náprstníka môže využívanie prípravkov z neho predpísať iba lekár, v ľudovom liečiteľstve sa táto rastlina využívať nesmie a pred samoliečiteľstvom s jeho využitím treba i dnes dôsledne varovať. Smrteľné dôsledky by mohla mať už konzumácia dvoch až troch sušených listov. Otravy však nebývajú časté, pretože už ich prvé ochutnanie je pre veľmi výraznú horkú chuť veľmi nepríjemné, takže vstrebanie väčšieho množstva je takmer nemožné. Napriek tomu sú v literatúre uvádzané informácie o otravách ľudí, ktorí si pripravili čaj z náprstníkových listov. Príznakom otravy bola nevoľnosť a zvracanie trvajúce niekoľko dní. Potom nasledovala srdcová arytmia, poruchy videnia, delírium alebo halucinácie.

Danica Božová
Foto: Vladimír Boža