V jesennom období síce kvitne menej rastlín, predsa sa však nájdu druhy, ktoré nás upútajú svojou krásou. Dva z nich by sme vám chceli predstaviť v ďalšej časti nášho seriálu.

Horec luskáčovitý

Horec luskáčovitý je v odborných kruhoch známy pod názvom Gentiana asclepiadea. Rodový latinský názov Gentiana pochádza od mena ilýrskeho kráľa Gentisa, ktorý žil okolo roku 500 pred naším letopočtom a odporúčal horec ako účinný liek proti moru. Druhový názov luskáčovitý súvisí s podobnosťou listov s rodom luskáč.

Dorastá do výšky 20 – 60 cm, niekedy až 80 cm. Byľ je priama, nerozkonárená, husto olistená. Listy sú protistojné, jednoduché, sediace, vajcovito kopijovitého tvaru, na koncoch zahrotené. Milovníkov prírody upútajú nápadné 3 – 5 cm dlhé kvety tmavomodrej farby, ktorých na jednej rastline vyrastá väčší počet. Vyrastajú v pazuchách horných listov na krátkych stopkách. Kalich je rúrkovitý, päťcípa koruna zvončekovitá. Kvety sa otvárajú len pri dennom svetle. Večer alebo pri zamračenom počasí, daždi, ľadovci a silnom vetre sa zatvárajú. Kvitne zo všetkých našich horcov najneskôr – od konca júla do októbra, ba niekedy ešte i v novembri. Peľnice dozrievajú skôr ako piestiky. Opelenie zabezpečuje hmyz – čmele, ktorým vyhovuje tvar kvetu tohto druhu. Z kvetu vzniká suchý pukavý plod tobolka. Semená sa rozširujú vetrom.

Rastie v nadmorskej výške 800 – 1 800 metrov. Pozorovať ho môžeme v horských zmiešaných a ihličnatých lesoch, v kosodrevine i na holiach. Rozšírený je v rozľahlých územiach severnej pologule, najmä v južnej a strednej Európe – v Alpách, v Česku v Jizerských horách, v Krkonošiach a v Jeseníkoch, na Slovensku vo vyšších polohách celých Karpát, v Slovenskom krase zostupuje až do Zádielskej doliny.

Celá rastlina je bohatá na horčiny, preto ju ani dobytok, ani zver nespása. Liečivá sila horcov bola známa už v minulosti. Korene, z ktorých sa vyrába pálenka, bývajú dlhé až jeden meter. Na Slovensku patrí k zákonom chráneným druhom.

Astra kopcová

Botanici ju nazývajú Aster amellus. Rodový názov pochádza z latinského slova aster, čo znamená hviezda a vzťahuje sa na hviezdicovité usporiadanie kvetu. Celý názov Aster amellus, ktorý použil rímsky básnik Vergílius v prvom storočí pred naším letopočtom, označuje hviezdnu kvetinu. Je pravdepodobne totožný s názvom Aster atticus, ktorý použili antický lekár Dioskorides a rímsky encyklopedista Plínius v prvom storočí nášho letopočtu. Podľa iných autorov je druhový názov amellus odvodený od rímskej rieky Mella.

Patrí k trvácim bylinám, obdobie vegetačného pokoja prežíva viachlavovým podzemkom. Na dužinatej stonke vysokej 20 – 60 cm vyrastajú po bokoch jednoduché podlhovasté listy. Na vrchole stonky sa nachádza niekoľko jednoduchých súkvetí – úborov, ktoré sú usporiadané do zloženého súkvetia chocholíkovitá metlina. Tým sa odlišuje od príbuznej astry alpínskej, ktorá má na vrchole stonky jediný úbor.

Svetlomodrá až fialovomodrá farba jednoducho prístupných kvetov, ktoré sú ideálnou pristávacou plochou, láka rôzne druhy hmyzu (najmä motýle), ktoré tento druh opeľujú.

Kvitne od júla do októbra, plody sú rozširované vetrom. Rastie najmä na vápencoch, na výslnných stráňach, skalách a vo svetlých lesoch od nížin až do horského stupňa. Patrí k zákonom chráneným druhom, jej veľkokveté formy sú často pestované v záhradách.

Danica Božová
Foto: Vladimír Boža