Článok v pdf

Diamanty patria medzi kamene, ktorým ľudia v minulosti prisudzovali magickú a liečivú moc. Boli, a dodnes aj sú, symbolom bohatstva a sú súčasťou takmer každej zbierky drahokamov či korunovačných klenotov a pokladov. Slovo diamant je odvodené z gréckeho slova adamas, ktoré v preklade znamená nepremožiteľný. Už samotné slovo napovedá, že má výnimočné vlastnosti – vyniká svojou tvrdosťou a tylom svetla. Traduje sa, že posilňujú urologický systém, pomáha pri liečbe žalúdočných a črevných ťažkostí a epilepsii.

Chemické zloženie diamantu je veľmi jednoduché – ide o uhlík. Diamanty vznikali na miestach, kde bola vysoká teplota a vysoký tlak – v magme hlboko pod zemským povrchom. Potom boli postupne vytláčané a vyplavované na povrch. Keďže diamant je tvorený uhlíkom, horí, avšak až pri teplote 800 °C. Kryštály diamantu sú tvorené atómami uhlíka, ktoré kryštalizujú v kubickej sústave. Práve to ich odlišuje od grafitu (tuhy), ktorý je síce tiež tvorený uhlíkom, ale uhlíkom, ktorý kryštalizoval v šesťuholníkovej sústave a väzby medzi jednotlivými vrstvami sú veľmi slabé (aj keď väzby v rámci danej vrstvy sú silné).

Diamanty sú veľmi tvrdé – definujú najvyšší 10. stupeň tvrdosti v Mohsovej stupnici. Dokážu rýpať všetky ostatné horniny a minerály. Preto sú využívané pri rezaní, vŕtaní a brúsení iných materiálov vrátane diamantov. Na tieto účely sa využívajú kamene nevhodné na spracovanie na šperky a syntetické diamanty, ktoré sú oveľa lacnejšie a ich výroba v súčasnosti niekoľkonásobne prevyšuje objem vyťažených diamantov. Napriek svojej tvrdosti je diamant krehký a ľahko sa môže rozštiepiť.

Diamanty, ktoré sa využívajú ako drahokamy v šperkoch, sú brúsené do špeciálnych tvarov, aby vynikla ich schopnosť lámať svetlo. Najcennejšie sú bezfarebné a veľmi výrazne sfarbené exempláre bez kazov. Najčastejšie sa však v prírode nachádzajú diamanty so žltým až hnedým nádychom, ktorý je spôsobený prímesou dusíka. Toto zafarbenie znižuje ich cenu. Jasnožlté, ružové a modré diamanty sú však častokrát cenené viac ako bezfarebné. Z iných odtieňov môžeme nájsť aj biele, modré, oranžové, červené, ružové, hnedé či čierne – v závislosti od stopových prímesí iných látok.

Kvalita diamantov je ohodnocovaná systémom štyroch C. Prvým C je Cut, teda výbrus. V súčasnosti existuje niekoľko presne popísaných výbrusov, ktoré sa snažia čo najlepšie rozkladať svetlo. Patria medzi ne kruhový briliantový výbrus (vymyslel ho v roku 1919 Marcel Tolkowský), moderný kruhový výbrus (pozostáva až z 58 plôch), ale aj rôzne moderné výbrusy ako briolette, hruška, bageta, markíza, princezná či srdce. Druhým C je Color, teda farba kameňa. Tretím C je Clarity – čírosť. Vyjadruje množstvo vnútorných kazov diamantu ako sú praskliny, dutiny, cudzí materiál v kameni, nečistoty. Štvrtým C je Carat weight. Vyjadruje hmotnosť diamantu v karátoch. Oceňovanie diamantov nie je lineárne v závislosti od ich hmotnosti, ale cena rastie približne kvadraticky – väčšie diamanty sa cenia oveľa viac ako menšie. Diamant dvojnásobnej hmotnosti a rovnakej kvality stojí približne 4-krát viac. Oceňovanie kvality diamantov robí len niekoľko významných svetových pracovísk – Gemological Institute of America, American Gemo- logical Society, International Gemonogical Laboratory a European Gemonogical Laboratory.

V Európe sa diamanty prvýkrát objavili v 6. – 5. storočí pred naším letopočtom na území starého Grécka. Z tohto obdobia pochádza bronzová socha, ktorá obsahuje neopracované diamanty. Až do 18. storočia sa diamanty ťažili výlučne v Indii, odkiaľ pochádzajú najznámejšie historické kamene. Ťažba sa sústreďovala v okolí Haidarabádu v oblasti známej pod názvom Golkonda. Bola známa ešte pred naším letopočtom. Diamanty sa nachádzali v pieskovcoch, konglomerátoch, ale aj v riečnych náplavoch. Najznámejšie diamanty z tejto oblasti sú Veľký Mogul s hmotnosťou 787,25 karátov, ktorý bol nájdený v roku 1650, Nizam (440 karátov), Orlov (189,62 karátov) a Florentine (137,27 karátov). Z ďalších nálezísk diamantov v Ázii môžeme spomenúť ostrov Borneo v Indonézii a Čínu. V roku 1714 boli objavené náleziská v okolí Diamantiny v Brazílii a neskôr aj v ďalších štátoch. V tejto oblasti sa diamanty vyskytujú v riečnych náplavoch spolu so zlatom a kremeňom. Medzi najznámejšie diamanty z tejto oblasti patria President Vargas (726,6 kt), Goiás (600 kt), ružový Abaeté (238 kt) a svetlomodrý Brazília (176,2 kt). Brazília je v súčasnosti významným producentom technických diamantov – najväčší z nich mal hmotnosť 3 148 karátov.

Najvýznamnejším súčasným svetovým producentom diamantov je Juhoafrická republika. V náleziskách v povodiach riek Oranje a Vaal sa diamanty ťažia od roku 1867 a patria medzi najkrajšie, najväčšie a najcennejšie. Ďalšou skupinou nálezísk sú náleziská viazané na obrovské kimberlitové žily – niektoré aj s priemerom jeden kilometer. Jednou z najznámejších je Premier Mine, kde bol v roku 1905 nájdený aj najväčší netechnický diamant Cullinan s hmotnosťou 3 106 karátov (na obrázku). V roku 1907 ho dal kráľ Eduard VII. rozdeliť na 11 menších kameňov.

Najväčší z nich bol nazvaný Cullinan I – Veľká hviezda Afriky (530,2 karátov, na obrázku vpravo) a druhý Cullinan II – Menšia hviezda Afriky (317,4 karátov, na obrázku vľavo). Medzi ďalšie známe diamanty z tejto oblasti patria Excelsior (995,2 kt), Jonker (726 kt) a ružový Jubilee (650,8 kt).

Známou baňou je aj „Veľká jama“ Kimberley, ktorá je najhlbšou ručne kopanou baňou na svete. Odhaduje sa, že robotníci tu počas 40 rokov vykopali asi 22,5 milióna ton zeminy, aby našli asi 3 tony diamantov. Maximálna hĺbka, ktorú v nej dosiahli, bola 1 097 metrov pod úrovňou okolitého terénu. Baňa bola uzatvorená a zatopená v roku 1914.

Medzi významných svetových producentov diamantov sa v súčasnosti radí aj Rusko. Diamanty tu boli objavené až v 20. storočí v povodí rieky Viljuj. Nachádza sa tu aj vyše sto kimberlitových žíl. Medzi najznámejšie diamanty z týchto ložísk patria Hviedza Jakutska (232 kt), zelený Baník (44,62 kt) a svetložltá Mária (106 kt).

Na obrázku je zobrazená baňa Mirnyj na Sibíri. Táto baňa má priemer 1 200 metrov a dosahuje hĺbku 525 metrov. Na obrázku je červenou šípkou vyznačené miesto, kde sa nachádza auto, ktoré sa používa na dopravenie vyťaženej horniny na povrch (užitočná hmotnosť je až 220 ton na jedno naloženie, má výšku 13,36 m, šírku 7,78 m a výšku 6,65 m). Nad takýmito baňami majú helikoptéry zakázaný prelet, pretože vzdušné víry nad nimi už nejednu stiahli nadol.

Martin Hriňák