Článok v pdf

Tieto ostrovy ležia na 67. – 68. stupni severnej zemepisnej šírky, čo je približne 300 km nad severným polárnym kruhom. Podnebie je tu však oveľa teplejšie, ako by ste na takom ďalekom severe čakali (na najchladnejšom severovýchodnom pobreží je priemerná teplota v januári – 1,5 °C, v letných mesiacoch sa pohybuje okolo 13 °C). Je to zapríčinené Golfským prúdom. K ostrovom prináša teplé masy vody, vďaka ktorým sa tu po celý rok i v hĺbke dvesto metrov pod morskou hladinou udržiava teplota 8 °C a pobrežné vody nezamŕzajú ani počas najtuhších zím. Takáto klíma vhodná na prezimovanie láka húfy rýb až z arktických oblastí, a tak sa v sieti lofotského rybára prehadzujú tresky, lososy, slede i sumce. Bohatstvo tunajších vôd odnepamäti predurčovalo domorodých obyvateľov k rybárčeniu. Pri troche šťastia je na Lofotách možné zazrieť i kosatky a iné druhy veľrýb.

História ostrovov

To, že prví ľudia usídľujúci sa na ostrovoch boli rybári, dokazujú aj nálezy z tohto obdobia – kamenné navijaky a háčiky vyrobené z rohov. S týmto náčiním si obyvatelia Lofôt vystačili až do stredoveku, keď sa našlo viacero inovátorov snažiacich sa rybárčenie zefektívniť (napríklad používaním zvislých sietí). Natrafili však na tvrdohlavosť miestnych, ktorí boli úzko spätí s tradíciami a všetko nové prijímali s nedôverou. A tak nastali niekoľko storočí trvajúce spory o tom, čo sa smie používať a čo musí byť zakázané. Zmätky trvali až do roku 1857, keď boli všetky reštrikcie zakazujúce rozličné rybárske náčinie, zrušené.

V súčasnosti tu v lete veľa stálych obyvateľov nenájdete, oveľa väčší počet ľudí sem prichádza v zime. Zimné mesiace v tomto kraji sú pevne zviazané s výlovom tresiek. Počas nich sem migrujú tresky z Barentsovho mora, kde žijú až do dosiahnutia pohlavnej dospelosti. Na začiatku zimy sa vydajú v obrovskom počte späť na miesto, kde sa vyliahli. Vedci stále nedokážu uspokojivo vysvetliť orientačný zmysel týchto rýb, ktoré počas takmer dva mesiace trvajúcej cesty preplávajú až 800 km.

Dôvody ich migrácie však záhadou nie sú: správna slanosť vody, vhodná hĺbka, ideálna teplota na kladenie ikier a dostatok potravy. Zdroje tresiek však nie sú neobmedzené, napriek tomu, že priemerná 5-kilogramová samička tresky nakladie až 2,5 milióna ikier, prvého roka sa z nich dožije len 20 kusov.

Rybári žijú v malých drevených domoch postavených na koloch. Sú natreté červenou farbou, typickou pre Nórsko. Ďalšou spoločnou črtou Nórska i Lofôt je, že miestni si svoju prírodu vedia vážiť. K šetrnému správaniu sú vyzývaní i turisti – možno častejšie, než je príjemné a nevyhnutné.

Hoci rastúci turistický ruch má negatívny dopad na prírodu týchto ostrovov, je po rybolove najväčším zdrojom príjmov. Najväčší záujem je o pozorovanie kosatiek počas okružnej plavby po Lofotách, ale i o rybolov či delfináriá a akváriá. Hladina mora zas ukrýva množstvo potápačov a sem-tam aj ponorku plnú turistov. Na ploche 1 227 km 2 (teda zhruba 40-krát menšie územie ako Slovensko) sa tu miešajú vtáky z morských, močiarnych, hornatých i lesných ekosystémov.

Alka bielobradá

Najpozoruhodnejším operencom tejto oblasti je alka bielobradá (Fratercula arctica), vták typický pre krajiny ležiace za severným polárnym kruhom. Jej charakteristickým znamením je pestrofarebný zobák. Na jar týmto operencom vyrastajú dva rohovité pestro sfarbené výrastky. Na jeseň sa ich zobák zakrpatie, zhnedne a čiastočne odpadne.

Alka bielobradá má iba jedného partnera. Obdobie medzi rozmnožovaním tieto vtáky trávia oddelene – samičky po odchode mláďat z hniezda odlietajú inam než samci. V lete sa však páry znova stretávajú a začína sa celý proces rozmnožovania odznova. Hniezda si alka buduje v priehlbinách medzi skalami, ktoré vystelie trávou. Do takto pripraveného hniezda znesie samička vajíčko, o ktoré sa striedavo starajú obaja rodičia. O jeden a pol mesiaca sa zo 60-gramového vajíčka vyliahne mláďa, ktorého hmotnosť v dospelosti dosiahne až desaťnásobok tejto hmotnosti. Pohlavne dozrieva vo veku 5 rokov. Potom opúšťa svoje rodné miesto, aby sa doň neskôr vrátila a našla si partnera na rozmnožovanie.

Okrem toho, že alka bielobradá je verným partnerom, je aj výborným potápačom (potápa sa až do hĺbky 30 m a vydrží tam skoro minútu). Dokáže lietať, a tak na zimu migruje až do oblastí Stredozemného mora. Jej zobák jej umožňuje pokračovať v love s už ulovenou korisťou – dokáže naraz odniesť až niekoľko desiatok drobných rýb. Jazykom si ich totiž posúva po hornej časti zobáka, kým nie je kompletne zaplnený.

Ešte jedného živočícha na Lofotách určite neprehliadnete, a to napriek jeho miniatúrnym rozmerom. V týchto zemepisných šírkach žije dokonca viac komárov ako na Slovensku a nepripravenému cestovateľovi dokážu znepríjemniť pobyt na ostrovoch.

Zázrak menom polnočné slnko

Fenomén pozorovaný na sever od severného polárneho kruhu(alebo na juh od južného). Nádherný prírodný úkaz, jeden z dôvodov, pre ktoré starí Vikingovia prisudzovali Lofotám magickú moc. Takmer dva mesiace tu trvajú dni, keď môžete o druhej v noci bez baterky čítať knihu v zazipsovanom stane. Pre mestá na južnejšej časti súostrovia to platí od 21. mája do 15. júla, ale čím viac sa blížite k severu, tým väčší počet svetlých nocí si užijete. V Svalbarde, najsevernejšom osídlenom mieste v Nórsku, slnko nezapadá od 19. apríla do 23. augusta. Na severnom póle ho môžete nepretržite vidieť celých šesť mesiacov.

Domorodí obyvatelia si tento čas vážia – natrafiť tu o jednej ráno na hrajúceho sa malého Nóra tu nie je nič neobvyklé. Iným spôsobom vychutnávania si nekončiacich dní sú cyklistické preteky Lofoten Insomnia Cyclic Race tiahnuce sa celými Lofotami, ktoré prebiehajú výlučne v noci.

Pre pochopenie fenoménu polnočného slnka si treba uvedomiť, že zemská os nie je kolmá na rovinu dráhy, po ktorej obieha, ale je od nej odklonená o 23º 26΄. To zapríčiňuje, že šesť mesiacov je k Slnku viac naklonená severná pologuľa, ďalších šesť mesiacov zase južná. 21. júna je možné vidieť polnočné slnko (teda také, ktoré nezapadne za horizont po celú noc) na 66º 34΄ severnej zemepisnej šírky. Nižšie na juh to už za žiadnych okolností možné nie je. Práve najjužnejšie miesto, kde ešte môžeme pozorovať polnočné slnko, nám definuje severný polárny kruh (na 66º 34΄ s. z. š.).

Ale nič nie je ideálne a Lofoty za svoje dva svetlé mesiace platia krutú daň v podobe zimy, počas ktorej polroka žijú takmer nepretržite v zajatí tmy. Ale iba takmer – v oblastiach blízko polárnych kruhov polárnu noc nikdy nezažijete kvôli rozptylu svetla. V oblastiach vo vnútri polárnych kruhov kolíše čas, kedy je Slnko pod horizontom od 20 hodín (na polárnych kruhoch) až po 179 dní na póloch (dni, keď je Slnko aspoň čiastočne nad horizontom, sa považujú za polárne dni).

Krásu týchto ostrovov ocenil aj nositeľ Nobelovej ceny za Literatúru Bjørnstjerne Bjørnson. Lofoty navštívil počas leta v roku 1869 a o jeho očarení týmto súostrovím svedčia nasledujúce verše:
„Plávajúce rozprávkové hory všade kam len oko dovidí, veľrybí spev i tichý škrekot čajok, to všetko je ako skrytý klenot čakajúci na objavenie.”

Katarína Molnárová