Mäsožravé rastliny
Mäsožravé rastliny (MR) sú veľmi zvláštnou skupinou v rastlinnej ríši. Sú pestovateľsky aj esteticky pomerne atraktívne, no nie až také rozšírené. Príčinou môže byť aj ich povesť nebezpečných zabijakov, ako sú často prezentované v sci-fi filmoch. Skutočnosť je ale celkom iná , tieto rastliny nemôžu človeku nijako ublížiť a neškodne si rastú v kvetináči ako napríklad muškáty. MR sú kurióznou vetvou botanickej ríše a určite stojí za to sa s nimi bližšie zoznámiť.
Ich hlavnou korisťou je hmyz, preto sa často nazývajú aj hmyzožravými. Mnohé MR lapajú iba mikroskopické organizmy, no niektoré exotické druhy si trúfnu aj na väčšiu korisť, ako sú drobné hlodavce alebo obojživelníky.
Mäsožravosť sa vyvinula nezávisle u viacerých rodov rastlín po celom svete. MR teda nemajú žiadneho spoločného predka a nepatria do jednej botanickej triedy. Táto vlastnosť je dôsledkom životného prostredia, v ktorom sa vyvíjali. U všetkých druhov je spoločným faktorom živná pôda chudobná predovšetkým na zlúčeniny dusíka a fosforu, najčastejšie je to rašelina. Rastliny si potrebovali nejako „prilepšiť“, aby boli schopné zvíťaziť v boji s konkurečnými druhmi, a tým prilepšením je práve ich mäsožravosť. Z tiel hmyzu a iných živočíchov bohatých na dusík vedia využiť väčšinu výživných látok.
Napriek tomu, že MR dokážu lapať živočíšnu potravu, sú to rastliny ako každé iné. Rovnako čerpajú živiny z pôdy pomocou koreňov a rovnako sú zelené a dokážu si fotosyntetizovať vlastné zdroje obživy. Ich mäsožravosť je len istou výhodou oproti ostatným druhom, nie je pre ne nevyhnutná. MR dokážu bez problémov rásť, kvitnúť a rozmnožovať sa celý život aj bez živočíšnej potravy.
Pôvod MR je trochu tajomný. Doteraz totiž nebol objavený akýkoľvek ich primitívnejší predok vo forme skameneliny. Tiež ich príbuznosť s nemäsožravými druhmi nie je úplne jasná a často je veľmi ťažké ich taxonomicky zaradiť. Tvoria samostatné čeľade, v ktorých sú výhradne MR a nie je v nich žiaden nemäsožravý príbuzný.
Lov
Taktiky „lovu“ MR sú rôzne, ale nezávisle sa u viacerých úplne nepríbuzných druhov vyvinuli rovnaké stratégie. Pasce u všetkých druhov MR sa vyvinuli výhradne z listov, žiadna nevznikla z kvetu, aj keď niektoré sa na kvety podobajú. To ale nie je náhoda, MR totiž svoju korisť lákajú práve tým, že farbou, vôňou a tvarom napodobňujú kvety, huby, rosu alebo kvasiace ovocie.
Pasce MR môžme rozdeliť na aktívne (pohyblivé) a pasívne (nepohyblivé). Ďalej sa rozdeľujú už podľa jednotlivých loveckých stratégií.
Lepidlo
Najčastejším druhom pascí sú lepkavé listy. List je pokrytý množstvom chĺpkov, na ktorých je malá kvapka lepkavého výlučku. Hmyz prilákaný trblietaním malých kvapiek a vôňou nektáru sa na takýto list nalepí a v závislosti od veľkosti buď okamžite uviazne, alebo sa prediera povrchom lepkavého listu dovtedy, kým nezahynie vysilením.Lepkavý list patrí medzi pasívne pasce. Do tejto skupiny patria predovšetkým rody rosička, tučnica a rosnolist.
Rosička (Drosera)
Rosička (Drosera)
Rosičky sú asi najrozšírenejšími MR na Zemi (ak nerátame vodné bublinatky, o ktorých bude reč neskôr), vyskytujú sa na každom neľadovom kontinent a takmer v každom podnebnom pásme. Taká variabilná skupin obsahuje viacero podskupín Podľa rôznych klimatických podmienok rosičky z rôznych skupín znesú letné období sucha, prečkajú v zemi zimný chlad a znesú aj nedostatok slnečných lúčov. Jednotlivé druhy rosičiek sa medzi sebou tvarovo aj veľkostne líšia. Rastliny majú v priemere od jedného do dvadsiatich centimetrov, ich listy sú pokryté chĺpkami s pomerne veľkými kvapkami lepu. Tieto chĺpky sú schopné sa pomaly pohybovať smerom k chytenému hmyzu a zaistiť tak čo najlepší kontakt s ním a potom vylučovať tráviace enzýmy. Niektoré druhy sú schopné okolo svojej koristi postupne ovinúť aj celý list. Rosičky obvykle chytajú menšie druhy hmyzu veľkosti 5 – 7 mm, niektoré druhy majú rafinovanejšie taktiky a dokážu uloviť aj väčší hmyz – buď tvoria dlhé lepkavé listy, alebo rastú vedľa seba v tesnej blízkosti a tvoria tak súvislý lepkavý koberec, po ktorom hmyz zúfalo putuje v snahe ujsť a udusí sa perlivým lepom.
Tučnica (Pinguicula)
Tučnica (Pinguicula)
Tučnice sú tiež hojne rozšírené ako rosičky. Na rozdiel od nich tvoria vždy iba prízemné dvoj- až tridsať- centimetrové ružice tučných listov, ktoré sú pokryté obrovským množstvom maličkých lepkavých chĺpkov. Jednotlivé chĺpky splývajú v zamatovo matný trblietavý povrch. Ich korisť je výrazne menšia, obvykle nie sú schopné uloviť hmyz väčší než 3 mm. Sú omnoho lenivejšie a pohyb ich chĺpkov a listov je veľmi pomalý, takmer nebadateľný. Trávenie prebieha rovnako vylučovaním štiav z chĺpkov a vstrebávaním živín cez ne. Tučnice sú menej atraktívne, čo do ich mäsožravosti, no vzhľadovo ide o veľmi príjemné rastliny.
Rosnolist (Drosophyllum)
Rosnolist (Drosophyllum)
Rosnolist sa vyskytuje iba na pomedzí Portugalska, Španielska a časti Maroka. Rastie v zvláštnom podnebí, ktoré sa pestovateľom veľmi zle napodobňuje. Rosnolist tvorí obvykle asi pol metra až meter veľké „kríky“ s drevnatou stonkou a veľmi dlhými tenučkými listami. Chĺpky na listoch sú nepohyblivé a dvojakého typu. Jeden vylučuje lepkavý sekrét, ktorého sila ďaleko predčí lep rosičiek a tučníc, takže rosnolist dokáže uloviť aj veľké druhy hmyzu. Druhý typ je špecializovaný na trávenie koristi.
Trúbka
Saracénia (Sarracenia)
Saracénia (Sarracenia)
Ďalším typom pasívnych pascí sú „pytliacke jamy“ alebo gravitačné pasce, ktoré sú založené na tom, že korisť do nich spadne a nedokáže sa dostať von. Takéto pasce môžu vyzerať ako zo zeme vyrastajúce trsy trúbok. Patria sem najmä rody saracénia a heliamfora.
Domovom saracénií je východ Severnej Ameriky. Vytvárajú mohutné trsy trúbok smerujúcich obvykle dohora s veľkosťou 20 – 100 cm. Celé telo rastliny tvoria pasce, ktoré sú pri ich veľkosti schopné pojať veľké množstvo potravy, ktorá sa nemusí obmedzovať iba na hmyz, ale poradia si aj s malou žabou alebo inými drobnými živočíchmi.
Trúbka sa smerom k otvoru rovnomerne rozširuje a nad vrcholom je viečko, ktoré jednak chráni vnútro pasce pred dažďom a jednak slúži ako pristávacia dráha pre hmyz. Spodok viečka je pokrytý dlhšími chĺpkami, ktoré smerujú korisť do vnútra pasce, a tiež žľazami, ktoré tvoria vábivú nektárovú vôňu. Vrchná časť pasce je pretkaná malými priesvitnými priezormi, cez ktoré dnu preniká svetlo, aby lákaná korisť nemala z pasce strach. Vnútorná strana pasce je pokrytá drobnými šupinkami, ktoré smerujú nadol a sú také klzké, že po nich nedokáže liezť ani hmyz, ktorému inak nerobí problém prechádzka po skle. Korisť spadne do pasce a svojím pohybom a snahou dostať sa von iba klesá stále hlbšie. Spodná časť pasce je pokrytá tráviacimi žľazami, ktoré vylučujú enzymatické šťavy na rozklad svojej obete.
Heliamfora (Heliamphora)
Heliamfora (Heliamphora)
Heliamfory pochádzajú z oblasti stolových hôr (tepuis) Guayanskej vysočiny na juhozápade Venezuely. Ich podnebné nároky sú veľmi špecifické a patria preto medzi ťažko pestovateľné druhy, no práve tým a svojím vzhľadom lákajú všetkých zapálených pestovateľov. Ich pasce sú pomerne jednoduché, ide iba o lievikovito zvinutý list, ktorý je čiastočne zrastený. Vnútro pasce je obvykle plné dažďovej vody, keďže rastline chýba ochranné viečko. Okraj pasce láka hmyz svojím červeným zafarbením ako aj vôňou nektáru. Vnútro pasce je porastené krátkymi ostrými, nadol smerujúcimi chĺpkami, ktoré koristi neumožnia dostať sa von. Spodná časť pasce slúži na trávenie živočíšnej obete.
Krčah
Gravitačné pasce môžu vyzerať aj inak ako dlhé zelené trúbky. Druhým typickým typom sú pestrofarebné krčahy, ktoré má na koncoch listov liana rodu krčiažnik. Vyskytuje sa v malajských tropických pralesoch, v niektorých častiach Indie a Madagaskaru.
Krčiažnik (Nepenthes)
Krčiažnik (Nepenthes)
Väčšina krčiažnikov patrí medzi endemity, rastliny vyskytujúce sa len na veľmi malom území. Táto liana dosahuje dĺžku niekoľko metrov, pričom sa buď plazí po zemi alebo stúpa po kmeňoch stromov. Jej stonka je pomerne tenká, ale veľmi pevná a jej spodná časť býva drevnatá. Po celej dĺžke vyrastajú podlhovasté sýtozelené listy, na konci ktorých je dlhým tenkým úponkom zospodu prichytená kanvica samotnej pasce. Tieto krčahy môžu byť baňatého aj lievikovitého tvaru, obvykle sú červenej, hnedej, žltej alebo zelenej farby, niekedy sú farebne kombinované a často úplne strakaté. Hrdlo pasce je lemované lesklým vrúbkovaným okrajom a nad ním je viečko chrániace jej obsah. Hmyz lákaný do pasce vôňou nektáru sa skĺzne dnu a utopí v tráviacej tekutine, ktorou je krčah naplnený približne do polovice. V tejto tekutine sa nachádza veľké množstvo mikroorganizmov, ktoré pomáhajú tráveniu. Vnútorné steny krčahu sú pokryté vrstvou vosku, ktorá sa v malých šupinkách odlupuje a neumožňuje živočíchom šplhať po ňom nahor. Veľkosť pascí môže byť od 5 do 50 cm, takže krčiažnik nemá problém stráviť ani menšie myši, žaby a vtáky.
Chňapka
Mucholapka (Dionaea)
Mucholapka (Dionaea)
Na pohľad zaujímavejšie sú aktívne pasce. Asi najznámejšou spomedzi nich je zvieracia pasca mucholapky podivnej. Je to skutočný dravec medzi rastlinami, aj jej latinský názov je odvodený od gréckej bohyne lovu Diany. V prírode sa vyskytuje len v Južnej Karolíne v USA, no pre svoju popularitu je pestovaná po celom svete. Tvorí malé prízemné listové ružice do veľkosti 20 cm. Na konci každej listovej čepele je pasca, ktorá pripomína otvorenú zubatú lastúru veľkú 1 – 4 cm. Vnútro pasce je obvykle sýtočervené, čo slúži na prilákanie hmyzu. Po okrajoch pasce sú dlhé zuby nahnuté k stredu, ktoré po jej sklapnutí do seba zapadnú a uzavrú tak hmyz vnútri akejsi klietky.
Samotné zovretie je veľmi rýchle, trvá len asi pol sekundy a dodnes nie je presne objasnené, ako je možné, že rastlina je schopná takej rýchlej reakcie a pohybu. Spúšťou na sklapnutie pasce sú tri citlivé chĺpky na každej listovej čepeli. Hmyz sa ich musí dvakrát dotknúť, aby sa pasca zatvorila. Dvakrát preto, aby sklapnutie zbytočne nespúšťala napríklad dažďová kvapka, ktorá do nej spadne. Každé takéto zovretie je totiž pre mucholapku dosť namáhavé a jedna pasca ich za život nezvládne viac ako 5 – 10, potom odumiera.
Po sklapnutí pasce mucholapka svojimi receptormi zisťuje, či lapila nejakú vhodnú korisť. Ak nie, začne sa opäť pomaličky postupne otvárať a napínať, až sa po pár dňoch vráti do pôvodného aktívneho stavu. Ak zistí, že chytila potravu, čepele pasce budú v zatváraní pomaličky pokračovať až k sebe úplne tesne priľnú a vytvoria komôrku, v ktorej je uzavretý hmyz. Tú potom mucholapka napustí tráviacimi šťavami a zhruba týždeň svoju obeť spracúva. Po strávení sa pomaly opäť otvára a vracia do aktívneho stavu.
Mechúrik
MR nie sú viazané len na suchozemské prostredie a poznáme niekoľko vodných druhov. Najdôležitejším zástupcom tejto skupiny sú bublinatky. Ich názov súvisí s ich vzhľadom a spôsobom lovu. Tieto rastliny tvoria pod vodou malé (0,5 – 5 mm) mechúriky, z ktorých sú schopné odčerpať vodu a vytvoriť v nich podtlak. Takáto podtlaková bublina je pascou a v prípade, že sa korisť (obvykle vodný planktón) dotkne citlivých chĺpkov na jej povrchu, okamžite dovnútra nasaje vodu aj so svojím úlovkom. V mechúriku ho bublinatka napokon úplne strávi. Táto rastlina nemá typickú rastlinnú stavbu tela, nemá ani korene a ani listy, ide len o akýsi „chumáč“ vo vode. Je to vôbec druhovo najhojnejšia a výskytom najrozsiahlejšia MR, vyskytuje sa na väčšine územia celého sveta.
Bublinatka (Utricularia)
Bublinatka (Utricularia)
Laso
Len na skok od rastlinnej ríše je ríša húb. Aj v nej poznáme druhy, ktoré sú mäsožravé. Dravé huby sa ale špecializujú len na mikroskopické hlístovce, meňavky, prvoky a iné mikroorganizmy. U húb je najbežnejšou taktikou lovu lepkavý sekrét, ktorého obdobu poznáme aj u rastlín. Zaujímavejšou je lov na návnadu alebo do škrtiacej slučky. Niektoré huby majú miniatúrne očká, ktoré sa pri podráždení stiahnu a uväznia tak svoju korisť v maličkom lase. Iné zase lákajú končekmi svojich vlákien drobné živočíchy, ktoré ich považujú za potravu. Keď sa malý tvor do nejakého zahryzne, vlákno sa zdurí v jeho ústach a zachytí tak svoju obeť.
Mäsožravá huba Arthrobotrys škrtiaca mikroskopického hlístovca
Mäsožravá huba Arthrobotrys škrtiaca mikroskopického hlístovca
Pestovanie
Keďže MR sú pomerne rozmanitou skupinou rastlín, je ťažké uviesť nejaký jednotný pestovateľský postup. Pri najbežnejších druhoch MR (rosičky, tučnice, saracénie, mucholapky a krčiažniky) sa môžme riadiť niekoľkými hlavnými zásadami:
1. MR pestujeme v kyslej rašeline, prípadne jej zmesi s pieskom alebo perlitom. U krčiažnikov je perlit potrebný dokonca v pomere rašelina:perlit 1:2 – 1:3.
2. Zalievame ich výhradne dažďovou alebo destilovanou vodou, tvrdá voda týmto rastlinám škodí. Rastliny by mali celoročne stáť v 1 – 3-centimetrovej vrstve vody.
3. MR potrebujú vysokú vzdušnú vlhkosť, preto ich pestujeme v úplne alebo čiastočne uzavretých vitrínach a pod. Potrebné je občasné vetranie, aby sme zamedzili vzniku plesní. Krčiažniky potrebujú najvyššiu vlhkosť, inak netvoria pasce, preto ich pestujeme iba v uzavretých občasne vetraných nádobách.
4. Snažíme sa im zaistiť čo najviac svetla, aby boli silnejšie a krajšie sfarbené. Prudké svetlo ich však môže spáliť. V byte ich môžeme umelo osvetľovať špeciálnymi žiarivkami.
5. Rastliny nehnojíme, môžeme ich občasne prikrmovať hmyzom. Prekŕmené rastliny však nemajú dôvod lapať ďalší hmyz a tvoria menšie pasce a sú náchylné na plesňové ochorenia. Menším rastlinám (rosičky, mucholapky) postačuje jedna mucha mesačne, saracénie a krčiažniky zvládnu viac.
Pestovateľom sa odporúča začať s rosičkami alebo tučnicami, po ich zvládnutí prejsť na saracénie a mucholapky a nakoniec sa pustiť do pestovania krčiažnikov.
Typická domáca vitrína na pestovanie MR s umelým osvetlením
Typická domáca vitrína na pestovanie MR s umelým osvetlením
Čo sa týka rozmnožovania, najmenej práce je s rosičkami a tučnicami, veľmi ochotne sa rozmnožujú z jednoduchých listových odrezkov a navyše každoročne prinášajú bohatú úrodu semien, ktoré sú veľmi trvácne.
Slovensko
U nás tiež rastú niektoré druhy MR, ide o niekoľko druhov menších nenápadných rosičiek, tučníc a bublinatiek. Vyskytujú sa skoro vždy len v chránených lokalitách, predovšetkým prírodných rašeliniskách. Zbehlí pestovatelia tieto lokality presne poznajú, no neradi sa o ne delia, lebo návštevy ľudí im môžu uškodiť.
Mnohí slovenskí a českí pestovatelia mäsožravých rastlín sú členmi spoločnosti Darwiniana, ktorá sa špecializuje práve na ne a ďalšie botanické kuriozity. Na jej webovej stránke
www.darwiniana.cz

sa o nej dozviete viac, môžete tam nájsť internetový časopis, veľa informácií a rozsiahle diskusné fórum. Takto môžete získať kontakt na iných ľudí s týmto záujmom a vymieňať si s nimi skúsenosti.
Lukáš F. Pašteka