Sekvojovec mamutí – rekordér medzi stromami
Možno si pamätáte z dokumentárnych filmov zábery na obrovské stromy, keď má kamera problém zachytiť celý strom od zeme až po vrch. Obrovských stromov je na svete niekoľko druhov, rekordérom medzi nimi je sekvojovec mamutí (v niektorých publikáciách sa môžete stretnúť tiež s názvom obria či gigantická sekvoja).
Sekvojovec
Prirodzeným domovom sekvojovcov je juhozápadná oblasť Severnej Ameriky. V súčasnosti sa prirodzene vyskytujú už iba v Kalifornii v západnej časti pohoria Sierra Nevada, kde je zaznamenaných 68 sekvojových hájov. Ich celková rozloha je približne 140 km2 . Jedným z najnavštevovanejších miest, kde ich možno obdivovať, je Sequoia and King`s Canyon National Park.
Sekvojovce a sekvoje sú držiteľmi mnohých rekordov rastlinnej ríše. Okrem toho, že sa hrdia titulom najväčších predstaviteľov flóry, niektoré exempláre dominujú tiež svojou výškou a obvodom kmeňa (najvyšší živý strom meria až 95 m). Dožívajú sa veľmi vysokého veku – najstaršie žijúce stromy majú vraj viac než 3 500 rokov.
General Shermann Tree
General Shermann Tree
Mnohé spomedzi stromov – držiteľov rekordov dostali tiež svoje mená. Najväčší známy žijúci strom sa volá General Shermann Tree (kritériom veľkosti je objem kmeňa). Jeho výška je takmer 84 metrov (čo je viac ako dva 12-poschodové paneláky na sebe), obvod kmeňa pri zemi je 31 metrov, jeho maximálny priemer vyše 11 metrov. Vo výške 55 metrov je priemer ešte stále viac než 4 metre. Predpokladaný objem drevnej častitohto stromu je 1487 m3.
Zaujímavá je aj história objavenia týchto veľkých stromov pri kolonizovaní Ameriky. Pre indiánske kmene žijúce v tejto oblasti neboli sekvojovce ničím výnimočným. Rôzne kmene mali pre obrie stromy svoje vlastné mená, jedno zo známejších je „vavona“, ktoré sa niekedy používa ešte aj dnes. Prví Európania sa v oblasti veľkých sekvojovcov vyskytli v 30. rokoch 19. storočia. Napriek tomu, že popísali svoj objav v cestovateľských denníkoch, nepublikovali ho, a teda nevzbudil v Európe takmer žiadnu pozornosť.
Prierez kmeňa jedného z menších stromov
Prierez kmeňa jedného
z menších stromov
K objaveniu stromov pre európsku botanickú obec prišlo až v roku 1853, keď A. T. Dowd publikoval prvý odborný popis sekvojovcov. Jeho príspevok vyvolal vlnu záujmu aj medzi ostatnými botanikmi a začalo obdobie horúčkovitého skúmania dovtedy neznámych stromov a s tým spojené peripetie s pomenovaním. Po niekoľkých menách, ktoré však botanicky priraďovali mamutí sekvojovec k nesprávnym rastlinným druhom, sa vedci zásluhou J. Buchholza konečne v roku 1939 (teda takmer po sto rokoch skúmania a dohadovania) zhodli na už spomínanom názve Sequoiadendron giganteum – sekvojovec mamutí.
Jedným z najväčších priateľov a súčasne najnebezpečnejších nepriateľov sekvojovcov je oheň. Prečo je nepriateľom je viac-menej jasné – drevo pomerne dobre horí. Napriek tomu by však sekvojovce ako druh bez ohňa pravdepodobne vyhynuli dávno pred tým, ako sme ich spoznali. Ich semienka sa nachádzajú v šiškách, ktoré sú pevne uzatvorené a tvrdé ako kameň. Po vytrúsení zo šišky potrebujú veľmi špecifické podmienky – pôdu zbavenú akéhokoľvek konkurenčného porastu a bohatú na špecifické chemické látky, ktoré obsahuje napríklad popol.
Napriek spálenému kmeňu tento sekvojovec stále žije a má zelenú korunu
Napriek spálenému kmeňu
tento sekvojovec stále žije
a má zelenú korunu
A práve tu oheň pomáha. Dospelé sekvojovce sú prispôsobené tak, že dokážu ďalej žiť, aj keď veľká časť kmeňa zhorela. Preto zväčša prežijú požiar, ktorý však zničí všetok „drobnejší“ porast pod nimi. Zem je tým dokonale zbavená rastlinstva a popolom obohatená o soli a minerály. Navyše teplo ohňa vysuší šišky, ktoré v priebehu niekoľkých dní začnú praskať, otvoria sa a vypustia semená do pripravenej pôdy. Ich pomocníkom je tiež veverica Douglasova a tzv. chrobák dlhorohý. Tento chrobák pomaličky prevŕtava šiš ku a kladie do nej svoje larvy. Keď urobí dostatočne veľa dierok, šiška začne vysychať a otvárať sa. Veverička zase obhrýza zelený vršok šišky, ktorým je šiška vyživovaná, čím opäť zapríčiňuje jej schnutie. Zvieratá navyše plnia úlohu prenášačov semien, či už zachytených v ich srsti, alebo tým, že nestrávené semená vylúčia spolu so stolicou, čím im zabezpečia živiny na klíčenie.
Na to, aby ste mohli vidieť sekvojovce, však nie je nevyhnutné cestovať až do Severnej Ameriky. Niekoľko ich máme aj v Európe. Najstaršie spomedzi nich sú v Anglicku, a južnom Škótsku. Najstarší spomedzi nich má takmer 150 rokov. Na Slovensku možno sekvojovec mamutí obdivovať v botanickej záhrade Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, v botanickej záhrade Strednej školy lesníckej v Banskej Štiavnici či v arboréte Mlyňany. Jedným exemplárom sa pýši aj mestský park v Nitre a obce Slanec v Košickom kraji, Cífer a Dolná Krupá v Trnavskom kraji a Uzovský Šalgov v Prešovskom kraji. Ak niekedy pôjdete okolo, nezabudnite navštíviť týchto velikánov prírody.
Táňa Viszusová
Zdroje:
Materiály vydané a poskytované informačným centrom v "Sequoia and King`s Canyon National Park" a vedením "National Forrest Service US"
www.wikipedia.org
Fotografie autorka.