Toto dlho vlečúce sa ochorenie sa vyskytuje obzvlášť často medzi mladými ľuďmi. Vysvetlenie nerovnomerného rozdelenia choroby v populácii treba hľadať v spôsobe jej prenosu, ktorým je hlavne bozkávanie. Avšak to, čo sa prenáša, nie je hotová choroba, ale vírus, ktorý ju spôsobuje. Volá sa Ebsteinov-Barrov vírus, ďalej EB vírus, EBV. Je jedným z najrozšírenejších vírusov v ľudskej populácii. V predškolskom veku ho v sebe nosí polovica detí, vo veku 35 – 40 rokov sa toto číslo vyšplhá na 95 % európskej populácie. Za toto vysoké percento vďačí stratégii, ktorú môžeme pozorovať u väčšiny dlhodobo udržiavajúcich sa vírusov. Nie sú príliš agresívne, nevedú nositeľa k skorej smrti, iba nastoľujú program na udržiavanie pretrvávajúcej infekcie.

Jeden vírus, dva spôsoby rozmnožovania

Vírusy sa v ľudskom tele môžu nachádzať v dvoch cykloch – lytickom a lyzogénnom.

Lytický cyklus pozostáva z troch krokov:

Prienik do bunky: Aby vírus infikoval bunku, musí najprv preniknúť cez jej cytoplazmatickú membránu. Na to musí mať na povrchu glykoproteín slúžiaci na tieto účely. Ale to nestačí – aby bola bunka náchylná na infekciu, musí mať receptor hodiaci sa ku glykoproteínu vírusu. Pre EB vírus sú takýmito bunkami epitelové bunky v hltane alebo B-lymfocyty, čo sú biele krvinky produkujúce protilátky.

Podrobenie si bunky: Po preniknutí do cytoplazmy začnú vírusy zneužívať organely bunky vytvárajúce bielkoviny na syntézu vlastných vírusových častíc.

Lýza bunky: Keď sú vírusové častice pripravené opustiť bunku, bunka praskne a umožní rozširovanie vírusu na iné bunky. Niektoré vírusy, ako HIV či vírus chrípky, zaraďujeme k lytickým, hoci bunku opúšťajú bez jej zničenia – pri odchode si so sebou vezmú iba kúsok cytoplazmatickej membrány, do ktorej sa zabalia.

Lyzogénny cyklus je voči bunke oveľa menej agresívny, pretože ju na konci nezničí. Dokonca nedochádza ani k tvorbe vírusových častíc, vírus sa začlení do DNA hostiteľskej bunky a bez toho, aby spôsobil svojmu hostiteľovi nejaké problémy, môže prežívať v tele desiatky rokov.

EB vírus sa väčšinu času nachádza práve v tomto štádiu obývajúc výstelkové bunky hrdla a biele krvinky. Iba na začiatku, keď s ním prídeme do kontaktu prvýkrát, sa správa agresívnejšie a volí lytický cyklus ako možný spôsob rozmnožovania. Čo je ale zaujímavé a zatiaľ nikým nevysvetlené, je skutočnosť, prečo keď sa s týmto vírusom stretneme ako deti, nákaza prebieha takmer bezpríznakovo a neprináša skoro žiadne problémy. Vyzerá to tak, že vírus v tomto prípade zostáva v lytickom cykle len veľmi krátko, prípadne doň neprejde vôbec. Ale u 50 % mladých ľudí, ktorí sa s týmto vírusom stretnú vo veku 15 – 25 rokov, zostáva vírus v lytickom cykle podstatne dlhšie a vyvoláva chorobu zvanú infekčná mononukleóza. Ako prevencia tejto choroby sa zvykne odporúčať nepiť z pohárov po cudzích ľuďoch. Podľa správania tohto vírusu by však bolo logické robiť opak – nakaziť sa EB vírusom ešte v detskom veku a znížiť šancu ochorieť na infekčnú mononukleózu. Problémom je, že vírus sa občas zvykne reaktivovať (tzn. prejsť zo „spiaceho“ štádia, keď je iba začlenený v genóme buniek, do štádia, kedy sa aktívne šíri), a táto choroba prepukne aj u ľudí, ktorí by už ohrození byť nemali. Oveľa častejšie sa však vírus reaktivuje bez toho, aby svojmu nositeľovi priniesol pozorovateľné problémy. Keďže tento vírus môžu šíriť zdanlivo zdraví ľudia, je prakticky nemožné vyhnúť sa mu.

Diagnostika triviálna, terapia zostáva problémom

Medzi príznaky mononukleózy patria pretrvávajúce teploty, bolesť hrdla a zväčšené lymfatické uzliny. Tieto príznaky sú také nešpecifické, že lekári si ich často pletú so začínajúcou angínou. Adolescentný vek pacienta a skutočnosť, že táto choroba nereaguje na liečbu antibiotikami, nakoniec nasmerujú ošetrujúceho lekára k správnej diagnóze.

Zväčšené lymfatické uzliny sú zapríčinené hromadením B-lymfocytov ktorých vlastnosti pozmenil EBV tak, že sa ich delenie vymklo spod kontroly. Vytvára sa ich také veľké množstvo, že začnú tvoriť zhluky, ktoré sa prostredníctvom lymfatických ciev dostanú do orgánov ako sú lymfatické uzliny, pečeň, slezina či mandle. Ich zhlukovanie vedie k opuchu a zväčšeniu spomenutých orgánov. U ľudí s neporušenou imunitnou obranou sú neskôr B-lymfocyty infikované EB vírusom odstránené inými ochrannými bunkami, tzv. cytotoxickými T-lymfocytmi, a tak je ochorenie prekonané.

Diagnóza sa potom potvrdzuje množstvom testov, ktoré sa delia na špecifické a nešpecifické. Špecifické zisťujú prítomnosť vytváraných protilátok alebo konkrétnych bielkovín, ktoré sú súčasťou vírusovej častice.

Pomocou nešpecifických testov možno monitorovať stav a priebeh ochorenia. Závažnosť ochorenia sa určuje pomocou enzýmov uvoľňujúcich sa z rozpadajúcich buniek.

Doposiaľ neexistuje žiadna účinná liečba infekčnej mononukleózy. Nepoznáme žiadnu vakcínu či lieky, ktoré by zabraňovali prieniku vírusu do buniek a replikácii v nich. Nádejnou sa však javí možnosť zabrániť EBV, aby prešiel z lyzogénneho cyklu do lytického. Vedcom sa už podarilo opísať štruktúru proteínu (tzv. ZEBRA faktor), ktorý spúšťa tento prechod. Z tohto bodu je už iba krôčik k získaniu účinnej látky, ktorá by zabránila vstupu EB vírusu do lytického cyklu, a teda prepuknutiu infekčnej mononukleózy. Pozitívnou správou je, že táto choroba takmer nikdy nekonči smrťou, jedinou výnimkou je prasknutie sleziny pri námahe.

Ľudia, ktorí prekonali infekčnú mononukleózu, vykazujú vyššiu náchylnosť k cirhóze a karcinómu pečene. Na zníženia rizika je odporúčané nepiť alkohol, ktorý vznik cirhózy uľahčuje. V zriedkavých prípadoch toto ochorenie vyústi do chronickej únavovej choroby, keď príznaky mononukleózy trvajú viac než 6 mesiacov. Je to veľmi nepríjemné, ochorenie, keď sa jedinec cíti natoľko unavený, že vládze iba ležať, ale oddych mu neprináša zlepšenie jeho stavu.

To, či podľahneme infekčnej mononukleóze, závisí nielen od našej genetickej výbavy, ale predovšetkým od momentálneho stavu nášho imunitného systému. Baktérie a vírusy, ktoré bežne osídľujú zdravý odolný organizmus, denne usmrcujú stovky ležiacich pacientov vyčerpaných starobou, či dlhodobým pripútaním k lôžku. Avšak spoliehať sa na to, že imunitný systém mladého zdravého tela zvládne všetko, tiež nie je bezpečné. Jedna prebdená noc znižuje funkčnosť imunitného systému nasledujúce ráno o približne 40 %. Nevyspatie je stresovým faktorom a všetky stresové situácie uľahčujú mikróbom získavanie nadvlády nad naším telom. Je to práve dlhodobý stres, ktorý doháňa biele krvinky v našom tele k samovražde – na povrchu majú receptor hormónu vylučovaného počas stresových situácií (ACTH), ktorý keď sa na ne naviaže, spúšťa v nich apoptózu.

Presne opačne pôsobia endorfíny, ktoré lymfocyty povzbudzujú v delení a zlepšujú ich aktivitu. Endorfíny sú totiž látky, ktoré sa pri blažených stavoch vylučujú. Endorfínový receptor na membráne niektorých buniek nášho imunitného systému bol objavený krátko po receptore pre ACTH a svedčí o známej pravde – o tom, že tým najlacnejším liekom i prevenciou zároveň je šťastie a spokojnosť.

Katarína Molnárová