Čierne zlato
Viete, že vyše 90 % svetovej dopravy zabezpečujú dopravné prostriedky, ktoré používajú palivá vyrobené z ropy? Že na výrobu jedného bežného počítača sa spotrebuje množstvo ropy rovnajúce sa desaťnásobku jeho hmotnosti? Alebo že okrem väčšiny plastov majú v rope svoj pôvod i mnohé hnojivá, liečivá a pracie prášky?
Surová ropa
Surová ropa
Či si to už uvedomujeme alebo nie, ropa sa stala jednou z najdôležitejších surovín súčasnosti. Štáty, ktoré oplývajú jej ostatkom, sú obvykle veľmi majetné. Zbohatli predajom ropy iným štátom, ktoré ju pre chod svojich ekonomík nutne potrebujú. Práve užitočnosť ropy ju robí takou cennou, hodnotnou. Nie nadarmo sa o nej často hovorí ako o čiernom zlate. Poďme sa s ňou teraz bližšie zoznámiť.
Surová ropa je mazľavá, olejovitá kvapalina zvyčajne čiernej alebo tmavohnedej farby. Môže sa však vyskytnúť i v žltkastom či zelenkastom sfarbení. Skladá sa prevažne z uhľovodíkov. Koľko percent sa ich v rope nachádza závisí od jej typu. V tzv. ťažkej rope môžu uhľovodíky tvoriť iba 50 % jej hmotnosti, zatiaľ čo v ľahkej rope až 97 %. A o akých konkrétnych uhľovodíkoch hovoríme? Ide o tri v rope bohato zastúpené skupiny: alkány, cykloalkány a arény. Ich presné percentuálne zastúpenie sa stanoviť nedá – v každom nálezisku je zloženie ropy trochu iné. Zaujímavé je, že surová ropa iba minimálne obsahuje alkény, teda necyklické uhľovodíky s dvojitou väzbou. Okrem toho sa v nej nachádzajú dusíkaté, kyslíkaté a sírne zlúčeniny. Obsahuje aj stopové množstvá kovov, ako sú meď, železo, nikel a vanád.
Alkány s uhlíkovým reťazcom dĺžky 1 až 4
Alkány s uhlíkovým reťazcom dĺžky 1 až 4
Cykloalkány
Cykloalkány
Arény (aromatické uhľovodíky)
Arény (aromatické uhľovodíky)
Ropa vznikla pravdepodobne rozkladom zvyškov dávnych morských živočíchov a rastlín. Tie sa usadzovali na dne morí a oceánov. Počas miliónov rokov sa na vrstvu organických zvyškov usadzovali ďalšie a ďalšie vrstvy. Pôsobenie vysokej teploty a tlaku spôsobilo, že sa organické zvyšky premenili na ropu. Obvykle býva ropa ukrytá hlboko v zemi, dokonca až v hĺbke 8 kilometrov. Existujú aj výnimky. Napríklad v Kanade pri rieke Athabasce. Práve v tejto oblasti je ropa vhodná na povrchovú ťažbu, i keď nejde o ropu v klasickom ponímaní. Vyskytujú sa tam takzvané ropné piesky. Ide o extrémne ťažkú ropu, ktorá je kvôli svojej veľmi vysokej viskozite v polotuhom skupenstve. Okrem pár takýchto výnimiek sa ale ropa nachádza hlboko pod zemou či pod morským dnom. Aby bolo možné ropu využiť, je nutné dostať ju najprv na povrch. Do ložiska sa vyhĺbi šachta – ropný vrt. V nálezisku sa spolu s ropou zvyčajne nachádza aj zemný plyn alebo slaná voda. Môžu sa samozrejme vyskytovať aj súčasne. Zemný plyn je ľahší, je teda nad ropou, slaná voda ťažšia, preto je pod ňou.
Ropné polia v južnej Austrálii
Ropné polia v južnej Austrálii
Ťažba sa začína primárnou metódou. Pri nej sa využíva vysoký tlak v nálezisku. A to od zemného plynu zhora alebo od slanej vody zdola. Stačí potrubie umiestniť priamo do vrstvy s ropou. Zemný plyn pôsobí svojím tlakom na jej hornú, voda na jej dolnú hladinu. Tým tlačia ropu do potrubia a ďalej na zemsky povrch. Čím viac ropy sa z náleziska vytlačí von, tým viac sa tlak v nálezisku zníži. Po čase tlak klesne na úroveň, keď už nie je schopný na povrch vytláčať žiadnu ropu. Týmto primárnym spôsobom je možné vyťažiť približne 20 % z celkového množstva ropy. Ešte stále však ostalo v nálezisku ohromné množstvo tejto cennej suroviny. Preto boli vymyslené ďalšie metódy – sekundárna a terciárna. Sekundárna metóda: Ak je tlak vnútri náleziska spôsobený vodou, začne sa do vrtu vtláčať voda, ak plynom, do vrtu sa napumpuje plyn. Tým sa tlak v nálezisku do istej miery obnoví a opäť môže pumpovať ropu nahor. Pomocou sekundárnej metódy sa dá vyťažiť dodatočných 5 až 10 % ropy. Terciárna metóda sa snaží znížiť viskozitu ropy. (Viskozitu si zjednodušene môžeme predstaviť ako mieru, ako ťažko sa po sebe „šmýkajú“ molekuly tekutiny. Napríklad med je viskóznejší ako voda, a teda molekuly vody sa po sebe „šmýkajú“ ľahšie ako molekuly medu. Viskozita nesúvisí s hustotou kvapaliny, obrazne povedané, ide skôr o akúsi tuhosť.)
Na zníženie viskozity ropy sa do vrtu púšťajú rôzne látky ako napríklad rozpúšťadlá či detergenty. Pomocou terciárnych metód sa dá zvýšiť produkcia ropy o ďalších 5 až 10 %. Tieto čísla výťažnosti pri jednotlivých metódach sú iba orientačné. Veľmi závisia od toho, o akú ropu ide. U ľahkej ropy sú výťažnosti u každej z metód podstatne vyššie ako u ropy ťažkej. Často sú zásoby ropy v rámci jedného náleziska rozprestreté na obrovskej ploche. Potom sa zvykne vyhĺbiť rovno veľké množstvo ropných vrtov. Takéto oblasti sa nazývajú ropné polia.
Ťažba ropy spod morského dna
Ťažba ropy spod morského dna
Zásoby ropy sa môžu nachádzať aj pod morom. Aby z nich bolo možné ťažiť, je nutné postavať obrovské objekty – ropné plošiny. Tie stoja buď na pevnej železobetónovej konštrukcii alebo plávajú na hladine. V prípade železobetónovej konštrukcie, ktorá má základy v podmorskom dne, dosahujú ropné plošiny aj výšku mrakodrapov. Väčšina ich konštrukcie je však ukrytá hlboko pod vodou. Iné vrtné plošiny nie sú k podmorskému dnu pripevnené napevno. V mori sa vznášajú na obrovských plavákoch, takzvaných pontónoch. Po tom, ako sa ropa dostane spod zeme na povrch, je nutné ju dopraviť na miesto, kde sa spracováva – do ropných rafinérií.
Spracovanie surovej ropy prebieha v ropných rafinériách
Spracovanie surovej ropy
prebieha v ropných rafinériách
Už samotný transport ropy je vcelku drahá záležitosť. Pritom sa ropa prenáša a skladuje relatívne jednoducho – napríklad v porovnaní s vodíkom, ktorý je považovaný za palivo budúcnosti. V čom potom spočíva tento zdanlivý rozpor? V množstve prepravovanej ropy. Ak vezmeme do úvahy fakt, že 90 % svetovej dopravy zabezpečuje ropa, je to intuitívne jasné – ropa sa musí ťažiť a prepravovať v obrovských množstvách. Doteraz sa jej vyťažilo približne 150 kilometrov kubických. Ide o tak veľký objem, až je ťažké si ho v realite predstaviť. Ak by bolo Slovensko úplne rovné a na hraniciach by malo vysoký nič neprepúšťajúci plot, toto množstvo ropy by stačilo na pokrytie jeho celého územia 3-metrovou vrstvou. Množstvo vyťaženej ropy stúpa deň čo deň. Každý rok sa zvyšuje o 3,6 km3. Objem ropy sa zvyčajne udáva v bareloch, pričom jeden barel sa rovná 158,97 litra. Niekedy sa množstvo ropy uvádza aj v tonách, jednej tone potom zodpovedá približne 1 170 litrov. Presný počet litrov závisí od hustoty konkrétneho druhu ropy, ktorá sa pohybuje v rozmedzí 0,73 až 1 g/cm3.
Vráťme sa k preprave ropy. Pri tak gigantických množstvách si ľudia vypočítali, že na pevnine je často najvýhodnejšie vybudovať systém potrubí, ktorými by sa viedla ropa. Tak vznikli ropovody. Že nejde o malé projekty, môžeme stručne ilustrovať na príklade jedného z najznámejších ropovodov – Aljašského ropovodu. Vedie celou Aljaškou – od pobrežných vôd Arktického oceánu na severe až po južne položený Aljašský záliv v Tichom oceáne. Prechádza troma pohoriami a križuje vyše 800 riek a potokov. Jeho stavba bola veľmi náročná, keďže prechádza veľmi odľahlými a nevľúdnymi miestami. Tiahne sa stovky kilometrov územiami, na ktorých bežne bývajú zemetrasenia. Postavili ho ešte v roku 1977 za 8 miliárd dolárov – svojho času bol najdrahším projektom financovaným zo súkromných zdrojov. Odvtedy ním pretieklo 2,4 kilometra kubického ropy. Ďalším známym ropovodom je ropovod BTC vedúci z Kaspického do Stredozemného mora. Prechádza cez Azerbajdžan, Gruzínsko a Turecko. Svojou dĺžkou 1 768 kilometrov si udržiava pozíciu druhého najdlhšieho ropovodu sveta. Ten najdlhší, približne 4 000 kilometrov dlhý ropovod, prechádza aj Slovenskom. Ide o známy ruský ropovod Družba. Mimochodom použitie systému potrubí na prepravu ropy navrhol už v roku 1863 sám Mendelejev. A že to bola myšlienka brilantná, potvrdzujú tisíce kilometrov vybudovaných ropovodov.
1 300 kilometrov dlhý Aljašský ropovod
1 300 kilometrov dlhý Aljašský ropovod
Nie všade sa však stavať ropovody vyplatí. V istých prípadoch by ich vybudovanie bolo finančne neúnosné. Ako príklad si môžeme uviesť stavbu ropovodu na dnách oceánov. Jednak sú vzdialenosti medzi kontinentmi obrovské, jednak na dne oceánov stavbu ropovodov často komplikuje extrémne vysoký tlak vody. Ako najvýhodnejšia, rozumej najmenej nákladná možnosť prepravy ropy medzi kontinentmi, sa ukázala preprava pomocou špeciálnych nákladných lodí, takzvaných tankerov. Tankery prevážajúce surovú ropu z miesta ťažby do rafinérií patria medzi najväčšie lode sveta. Tieto supertankery sú schopné do seba pojať gigantické množstvá ropy. Napríklad piata najdlhšia loď sveta – supertanker TI Oceania – pri svojej dĺžke 380 m unesie až 503 409 900 litrov ropy. Existujú aj vnútrozemské či prímorské tankery, tie sú pochopiteľne menšie. Celkovo sa však každoročne tankermi prepraví až 2 km3 ropy. Po doprave surovej ropy do rafinérií – či už pomocou ropovodov, tankerov alebo iných prostriedkov, sa môže pristúpiť k jej spracovaniu. Spracovaním ropy a zemného plynu sa zaoberá jedno celé priemyselné odvetvie – petrochemický priemysel.
Ropný tanker
Ropný tanker
Na začiatku sa surová ropa mechanicky čistí. Potom nasleduje frakčná destilácia. Predstavme si, že máme zmes viacerých látok, ktoré sa od seba líšia rozdielnym bodom varu. Frakčná destilácia je metóda, pomocou ktorej je možné tieto jednotlivé látky (frakcie) od seba oddeliť. Ilustrujme si tento postup na jednoduchom príklade zmesi etanolu a vody. Bod varu vody je 100 ˚C, etanolu 78,5 ˚C. Zmes začneme pomaly zahrievať. Pri teplote 78,5 ˚C prestane zvyšovať svoju teplotu napriek tomu, že jej naďalej dodávame energiu. Energia, ktorú zmesi dodávame zahrievaním, sa totiž použije na zmenu skupenstva etanolu – z kvapaliny sa začne meniť na plyn. Etanol v plynnom skupenstve sa pomocou trubičiek následne odvedie k miestam s nižšou teplotou – ku kondenzoru chladenému napríklad vodou. Keďže je v kondenzore teplota nižšia ako 78,5 ˚C, po prechode ním etanol skondenzuje – dostane sa spať do kvapalného skupenstva. Výstup z kondenzoru vedie do nádobky, v ktorej sa skvapalnený etanol zachytáva. Zmes etanolu a vody zahrievame dovtedy, kým sa z nej všetok etanol neodparí. Úplné odparenie etanolu zo zmesi môžeme spozorovať tým, že sa jej teplota začne zvyšovať nad 78,5 ˚C. V konečnom dôsledku sme dostali dve oddelené látky – vodu v jednej nádobke, etanol v druhej.
Frakčná destilácia
Frakčná destilácia
V podstate rovnaký postup môžeme použiť aj na ropu. Na rozdiel od jednoduchej zmesi etanol-voda je rôznorodosť molekúl v rope podstatne vyššia. Surová ropa sa skladá prevažne z uhľovodíkov. Molekuly uhľovodíkov sa však od seba vzájomne líšia jednak rôznym počtom atómov uhlíka, jednak tým, či a ako sú rozvetvené. Vo všeobecnosti uhľovodíky s nižším počtom atómov uhlíka, napríklad metán, etán, propán, majú nižšiu teplotu varu v porovnaní s uhľovodíkmi s vyšším počtom atómov uhlíka ako napríklad hexán či oktán. Oddeľovanie jednotlivých ropných frakcií je schematicky zobrazené na obrázku. Surová ropa sa zahreje na vysokú teplotu (cca 600 ˚C). Po zahriatí prejde väčšina ropných zložiek do plynnej fázy. Táto horúca zmes ďalej putuje do takzvanej destilačnej veže. Destilačná veža má v dolnej časti vysokú teplotu, smerom nahor sa v nej teplota postupne znižuje. Na spodku destilačnej veže (komora A) je teda teplota zhruba 600 ˚C. Všetky uhľovodíky s bodom varu vyšším ako 600 ˚C sú preto v komore A v kvapalnom skupenstve a z destilačnej veže odchádzajú dolným odtokom. Zvyšné uhľovodíky, to jest uhľovodíky s teplotou varu nižším ako 600 ˚C, sa nachádzajú v skupenstve plynnom a postupne stúpajú do vyššie položených komôr (to jest komôr B1, B2 atď.). V momente, keď konkrétna frakcia ropy v plynnom skupenstve dosiahne komoru s teplotou rovnajúcou sa teplote varu danej frakcie, frakcia sa začne skvapalňovať.
Jednou zo zložiek ropy je petrolejová frakcia. Tá začína vrieť približne v rozmedzí teplôt 190 až 260 ˚C. V komorách B1 až D2 je teplota stále príliš vysoká na to, aby skondenzovala (330 až 600 °C). Plynná zmes preto postupuje vyššie do komôr s nižšou teplotou. Keď sa dostane do oblastí E1 a E2 , kde je teplota rovnaká ako bod varu petrolejovej frakcie, prejde do kvapalného skupenstva. Potom je vývodom pre petrolejovú frakciu odvedená preč z destilačnej veže. Pozrime sa teraz postupne na jednotlivé zložky ropy – od frakcií s najnižším bodom varu po tie s bodom varu najvyšším:
1. Ropný plyn
Schematické znázornenie postupu oddeľovania jednotlivých ropných frakcií
Schematické znázornenie
postupu oddeľovania jednotlivých
ropných frakcií
Pri normálnom atmosférickom tlaku a teplote 20 ˚C je v plynnom skupenstve. Obyčajne sa ale skladuje v kvapalnej podobe pri zvýšenom tlaku v oceľových nádobách. Ľudia ho väčšinou poznajú pod názvom LPG. Táto skratka pochádza z angličtiny, zo slov Liquefied Petroleum Gas. Ropný plyn je zmesou uhľovodíkov s počtom uhlíkov v molekule 1 až 4, to jest: metán, etán, propán a bután. Propán a bután sú v ňom zastúpené výrazne najviac. Komerčne predávaný ropný plyn zvykne byť buď takmer samotný bután, alebo samotný propán, alebo propán-bután v pomere 60 : 40. Ropný plyn sa používa hlavne ako pohonná zmes do áut. Mnohí ľudia si nechávajú prerobiť benzínové motory tak, aby v nich mohli používať LPG. Robia to z ekonomických dôvodov – cena LPG spotrebovaného na prejdenie jedného kilometra je nižšia ako cena ekvivalentného množstva prejazdeného benzínu. Táto úprava motora stojí asi 20 000 až 40 000 Sk.
LPG sa zvykne skladovať v oceľových nádobách
LPG sa zvykne skladovať
v oceľových nádobách
Vozidlá s pohonom na ropný plyn majú i svoje nevýhody. Zvyčajne nesmú parkovať v podzemných garážach, pretože ropný plyn je ťažší ako vzduch a v prípade úniku LPG z nádrže sa plyn drží stále pri zemi – neuniká z podzemnej garáže, hromadí sa v nej a hrozí riziko jeho vznietenia a nasledujúceho výbuchu. Jazdiť na LPG je v porovnaní s jazdením na benzín nielen ekonomickejšie, ale i ekologickejšie. Na ropný plyn jazdí na Slovensku zhruba každé dvadsiate auto. LPG sa však používa aj na varenie. Napríklad v Indii si na ropnom plyne pripravuje jedlo vyše tridsať miliónov domácností. V neposlednom rade sa LPG používa aj ako východisková surovina v petrochemickom priemysle.
2. Benzínová frakcia
Ide o najdôležitejšiu ropnú frakciu. Je to zmes alkánov a cykloalkánov s 5 až 12 atómami uhlíka v jednotlivých molekulách. Vrie približne v rozmedzí teplôt 40 až 190 ˚C. Benzínová frakcia sa síce dá použiť priamo ako pohonná látka do benzínových motorov, takýto benzín však nie je veľmi kvalitný. Kvalita benzínu sa meria pomocou bezrozmerného oktánového čísla. Hovorí o tom, ako daný benzín „chutí“ motoru. Najnižšie oktánové číslo má heptán s hodnotou 0, najvyššie izomér oktánu – 2,2,4-trimetylpentán s hodnotou 100. Čím vyššie oktánové číslo, tým je benzín kvalitnejší, pre motory vhodnejší. Benzín získaný z ropy frakčnou destiláciou má zvyčajne oktánové číslo iba okolo 55. Preto sa pristupuje k jeho ďalším chemickým úpravám – zlepšuje sa takzvaným reformovaním. Ide o premenu nerozvetvených uhľovodíkov na uhľovodíky rozvetvené, resp. acyklických uhľovodíkov na uhľovodíky cyklické. Platí totiž, že rozvetvené, rovnako aj cyklické uhľovodíky, zvyšujú oktánové číslo. Ďalšie zvýšenie oktánového čísla je možné dosiahnuť pomocou pridania ďalších látok do benzínu, napríklad aromatických uhľovodíkov. V minulosti sa do benzínu pridávalo aj olovo (vo forme zlúčeniny tetraetyl olova), ale od jeho použitia sa upúšťa. Dôvodom boli škody na životnom prostredí i na zdraví ľudí. Vyššie uvedenými postupmi je možné zvýšiť hodnotu oktánového čísla benzínu takmer na 100. Veľmi dôležitú úlohu hrá benzínová frakcia ako východisková surovina pri výrobe plastov. Skoro všetky plasty sa vyrábajú z benzínovej frakcie.
3. Petrolejová frakcia
Petrolejová frakcia je zmesou alkánov a aromatických uhľovodíkov s počtom atómov uhlíka 12 až 15 v jednotlivých molekulách. Má teplotu varu medzi 190 až 260 ˚C. Petrolej bol veľmi rozšírený hlavne ako palivo do lámp. Iste ste sa už stretli s petrolejovou lampou. Jej používanie bolo však rizikové – napríklad v roku 1880 bolo v New Yorku 39 % požiarov spôsobených chybnou petrolejovou lampou. V niektorých krajinách sa petrolej používa na vykurovanie i na varenie – napríklad v Japonsku, Veľkej Británii či Írsku. V súčasnosti však ďalej spracovávaný petrolej našiel použitie hlavne ako pohonná zmes pre prúdové motory lietadiel.
Z petrolejovej frakcie sa vyrába palivo pre lietadlá – letecký benzín
Z petrolejovej frakcie sa vyrába palivo pre lietadlá – letecký benzín
4. Motorová nafta
Motorová nafta sa skladá z alkánov (približne 75 %) a aromatických uhľovodíkov (približne 25 %) s počtom uhlíkov v molekule 10 až 15. Vrie približne v rozmedzí teplôt 260 až 330 ˚C. Slúži prevažne ako palivo pre dieselové motory, ktoré sa od benzínových motorov odlišujú spôsobom zapaľovania paliva. Dieselové motory sú vo všeobecnosti úspornejšie ako benzínové.
5. Mazacie oleje
Sú zmesou uhľovodíkov s počtom uhlíkov v jednotlivých molekulách od 20 do 50. Ich bod varu sa nachádza medzi teplotami 330 až 370 ˚C. Mazacie oleje sa používajú na zníženie trenia medzi dvoma pohybujúcimi sa povrchmi. Súčasťou tejto frakcie sú aj vosky, laky či krémy.
6. Výhrevná (vykurovacia) nafta
Aj výhrevná nafta je zmesou alkánov, cykloalkánov a arénov s ešte vyšším počtom uhlíkov v jednotlivých molekulách (od 20 do 70) a s ešte vyšším bodom varu (od 370 do 600 ˚C). Používa sa nielen pri vykurovaní. Uhľovodíky z tejto frakcie však môžu slúžiť aj ako pohonná zmes lodí a ako palivo pre továrne.
7. Mazut
Mazut je zmes, ktorá ostane po destilácii surovej ropy. Obsahuje molekuly s počtom uhlíkových atómov vyšším ako 70. Mazut sa ešte ďalej spracováva a získavame z neho napríklad decht, koks, vosky a asfalt. Asfalt je najhustejšia zložka ropy s najvyšším bodom varu. Slúži ako tmel medzi časticami štrku pri povrchovej úprave ciest.
Asfalt je súčasťou povrchovej časti ciest
Asfalt je súčasťou povrchovej časti ciest
Obrázok podielu jednotlivých ropných produktov
Väčšina surovej ropy (približne 85 %) sa používa primárne na získavanie pohonných hmôt, medzi ktoré patrí benzín, motorová nafta, petrolej pre prúdové motory, LPG a časť výhrevnej nafty slúžiacej na pohon (napríklad lodí). Zvyšná časť ropy (približne 15 %) slúži ako materiál pre rôzne liečivá, hnojivá, pesticídy, plasty a ďalšie chemické produkty. Jednotlivé ropné frakcie je pre ďalšie použitie väčšinou nutné ďalej chemicky upraviť. Napríklad uhľovodíky s dlhým uhlíkovým reťazcom sa zvyknú štiepiť na uhľovodíky s reťazcom kratším. Tento proces sa nazýva krakovanie a aplikuje sa na petrolejovú frakciu, motorovú naftu a frakcie obsahujúce molekuly s ešte vyšším počtom atómov uhlíka. Pomocou krakovania je možné napríklad pretvárať motorovú naftu na benzín. Moderné rafinérie sú v súčasnosti schopné meniť pomer medzi jednotlivými ropnými frakciami tak, aby uspokojili trhový dopyt a maximalizovali svoj zisk. Napríklad počas horúcich letných mesiacov verejnosť spotrebováva a teda aj potrebuje viac benzínu, v studených zimných mesiacoch viac vykurovacej nafty. Rafinéria preto začne v zime produkovať viac výhrevnej nafty na úkor benzínu. V lete zas bude časť výhrevnej nafty meniť na benzín.
Tabuľka podielu frakcií ropy
Aká je budúcnosť ropy? Pravdepodobne najznámejšia teória zaoberajúca sa dlhodobými predpoveďami o spotrebe a vyčerpaní ropných zdrojov pochádza od geológa M. Hubberta. Nazýva sa teória ropného vrcholu. Hovorí, že úroveň ťažby ropy časom dosiahne svoj vrchol potom bude už len klesať. To je pochopiteľné, pretože zásoby ropy sú neobnoviteľné. Otázkou však ostáva, kedy bude tento vrchol dosiahnutý. Mnohí zástancovia teórie ropného vrcholu v minulosti predpovedali, že tento moment nastane v roku 1989. Nestalo sa tak. Ďalšie predpovede udávali rok 1995, i obdobie 1995 až 2000. Ani tie sa však nenaplnili. Predpovedať vývoj v oblasti spotreby a ťažby je veľmi problematické, pretože spotreba ropy nie je odvodená iba z ekonomických potrieb, ale napríklad aj od medzinárodnej politickej situácie. Odhady tiež komplikuje nie úplne dostatočné zmapovanie ropných nálezísk na Zemi. Teória ropného vrcholu ďalej hovorí, že ropa sa bude míňať postupne, pretože po dosiahnutí ropného vrcholu cena ropy začne rýchlo stúpať a preto jej spotreba začne klesať. Iní prognostici vidia budúcnosť ropy optimistickejšie. Tvrdia, že vývoj nových technológií umožní efektívnejšie spracovanie nekonvenčných zásob ropy, akými sú v úvode článku spomenuté ropné piesky nachádzajúce sa napríklad v Kanade. Tým sa síce problém s vyčerpaním ropy nestratí, na jeho vyriešenie sa ale získa viac času. Ak by sa ropa v budúcnosti spotrebovávala rovnakým tempom ako dnes a nebudú objavené ďalšie náleziská, k vyčerpaniu ropy by malo dôjsť v roku 2039. Treba však dodať, že predpoklad o stabilnej spotrebe ropy v budúcnosti pri jej znižujúcom sa množstve je značne nereálny. So znižujúcim sa množstvom ropy by sa mala ropa stávať drahšou a preto by mal dopyt po nej klesať. A na záver ešte jedna zaujímavosť: Viete, odkiaľ pochádza slovo ropa? Je prevzaté z poľského jazyka a znamená hnis.
Alexander Molnár