Mečík škridlicovitý
Tento vzácny rastlinný druh je v literatúre známy aj pod slovenským názvom mečík strechovitý a medzi botanikmi ako Gladiolus inbricatus. Zaradený je do čeľade kosatcovité (Iridaceae).
Patrí k trvácim bylinám, obdobie vegetačného pokoja pretrváva podzemnou cibuľovitou hľuzou obalenou rozpadavými šupinami – pošvami minuloročných listov. Vyrastá z nej priama jednoduchá stonka vysoká 30 – 80 cm. Štíhle listy sú čiarkovité, asi 2 cm široké, končisté, iba najnižší list je tupý. Pozorovateľ si môže dobre všimnúť ich výraznú rovnobežnú žilnatinu a mečovitý tvar, od ktorého je odvodený i slovenský rodový názov rastliny.
Kvety vyrastajú v strapcovitom súkvetí – v jednostrannom klase na konci stonky a sú vždy podopreté kopijovitými končistými zelenými listeňmi. Súkvetie obsahuje štyri až desať kvetov (čo je podstatná odlišnosť od mečíka močiarneho, ktorý má menej kvetov). Každý kvet je súmerný, jeho okvetné lístky červenej alebo ružovofialovej farby na báze zrastajú do krátkej rúrky. Kvitnú od konca júna do augusta. Vznikajú z nich plody – vajcovité trojhranné tobolky s malými krídlatými semenami hrdzavej farby.
Rastie na mokrých lúkach a vo vlhkých lesoch od nížin až po horský stupeň, druhotne i na horských poliach od strednej Európy na juhovýchod až po Kaukaz. Patrí k svetlomilným druhom, obľubuje minerálne bohatšie a humusovité pôdy. Plytkým vápencovým pôdam sa vyhýba. Na Slovensku sa vyskytuje na Záhorí, Orave, Spiši, Šariši i na úpätí Vysokých Tatier. Fotografia ho zachytáva pri podtatranskom mestečku Svit.
Mečík škridlicovitý – detail kvetov
V posledných rokoch z dôvodu odvodňovania lúk sa jeho výskyt výrazne zmenšuje, preto si vyžaduje ochranu. Podľa najnovšej legislatívy (Vyhláška MŽP SR č. 579/2008 Z. z.) je zaradený k zákonom chráneným druhom národného významu. Spoločenská hodnota jedného jedinca dosahuje 26,55 €.
Jeho príbuzný druh Gladiolus communis s kvetmi rozličných farieb sa pestuje, verejnosť ho pozná pod názvom gladiola.
Prilbica jednohojová
V literatúre sa môžeme stretnúť s jej latinským názvom Aconitum anthora. Rodové meno je odvodené od gréckeho slova aconiti – bez prachu, čo sa vzťahuje na víťazstvo bez prachu arény, teda jedom. Druhový názov anthora je zložený z dvoch slov. anti – proti a phthora – zánik. V botanickom systéme je súčasťou starej čeľade iskerníkovité (Ranunculaceae).
Patrí k trvácim bylinám, ktoré pretrvávajú zhrubnutými koreňmi. Tuhá stonka, ktorá je husto olistená, dorastá až do výšky jedného metra. Prízemné listy sú dlhostopkaté, stonkové krátkostopkaté, v obryse okrúhle, hlboko dlaňovito strihané, päť- až sedemdielne, veľmi úzke, čiarkovité. Veľké žlté kvety vyrastajú v súkvetí – v hustom strapci. Každý kvet tvarom pripomína vyklenutú prilbu vpredu zúženú do zobáčika, ktorá chráni vnútornú časť kvetu.
Kvitne od júna do septembra. Plody sú chlpaté mechúriky, semená majú tmavosivú farbu. Rozmnožuje sa vystreľovaním semien.
Rastie na slnečných stráňach, v presvetlených listnatých lesoch, lesostepiach a v krovinách od nížin až po pahorkatiny. Obľubuje pôdy vytvorené z vápencov, dolomitov a andezitov. Patrí medzi pozostatky z obdobia po dobe ľadovej. Pochádza z oblasti Stredozemného mora. Rozšírená je v južnej a strednej Európe (v Alpách až do nadmorskej výšky 2 000 metrov), na Kaukaze, vo východnej Sibíri a v strednej Ázii. V Česku rastie na južnej Morave, na Slovensku k miestam jej výskytu patria Burda, Belianske kopce, Muránsky a Slovenský kras a stredné Pohornádie. Fotografia ju zachytáva v septembri 2009 v NPR Dreveník neďaleko Spišského hradu.
Prilbica jednohojová
Obsahuje alkaloid akonitín, preto je jedovatá, avšak menej ako príbuzné druhy (prilbica tuhá, prilbica moldavská). V dávnej minulosti sa prilbica jednohojová využívala v ľudovom liečiteľstve ako protijed proti iným rastlinám, najmä proti otravám iskerníkom okrúhlolistým (Ranunculus thora). Pestuje sa i v záhradkách.
Patrí k zákonom chráneným druhom národného významu, pričom spoločenská hodnota jedného jedinca je 16,59 €.
Ľalia zlatohlavá
Medzi milovníkmi flóry je nazývaná aj Lilium martagon. Rodové meno Lilium je latinského pôvodu, v preklade znamená ľalia. Podľa tohto rodu je pomenovaná celá čeľaď – ľaliovité (Liliaceae). Druhové meno martagon súvisí s alchymistami, ktorí sa v 16. storočí pokúšali pomocou jej zlatožltých cibúľ meniť kovy. Touto podzemnou šupinovitou cibuľou vajcovitého tvaru pretrváva táto trváca bylina obdobie vegetačného pokoja. Vyrastá z nej stonka vysoká 30 – 100 cm, ktorá býva často posiata purpurovými škvrnami. Listy majú čepeľ elipsovitého tvaru, rovnobežnú žilnatinu a ich umiestnenie na vrchnej a spodnej časti stonky je striedavé alebo protistojné, v strede stonky praslenovité. Ovisnuté kvety vyrastajú v súkvetí strapec a ich počet na jednej rastline býva v rozmedzí od troch až do desať. Okvetie s priemerom asi 3,5 cm pozostáva zo šiestich okvetných lístkov ružovej až purpurovej farby kožovitej konzistencie. Pozornosť priťahuje ich zaujímavý tvar – sú podlhovasté, koncami oblúkovito ohnuté späť. Farebné škvrny na jednotlivých okvetných lístkoch sú dedičné. Ich vznik súvisí s vytváraním ťažko rozpustných väzieb farbív vo vedľajších bunkách podľa podobného princípu, ako sa tvoria mrazové kvety na oknách. Preto sa okolo tmavých škvŕn často nachádzajú svetlé políčka. Milovníkov flóry upúta, že z každého kvetu vyčnieva šesť tyčiniek s nápadnými peľnicami červenej alebo žltej farby a jeden piestik s dlhou čnelkou uprostred nich.
Kvitne od júna do augusta. V noci jej kvety voňajú nápadnejšie, preto sú opeľované nočnými motýľmi – lišajmi. Plody sú ostrohranné tobolky. Po ich dozretí a puknutí svetlohnedé semená roznáša po okolí vietor.
Jej výskyt siaha od nížin až do alpínskeho pásma skoro v celej Európe okrem najsevernejších krajín, rozšírená je i v miernom pásme severnej Ázie, na východ zasahuje až do Japonska. Na Slovensku ju môžeme vidieť v lesoch, vo svetlých hájoch a v krovinách. Rastie roztrúsene po celom území, uprednostňuje vápencový podklad.
V minulosti bola opradená rôznymi poverami – mala vraj moc otvárať všetky zámky, požívala sa ako nápoj lásky a ochrana proti démonickým silám. Staroveký učenec Hesidios uvádza, že rozomletý koreň sa miešal s múkou, z ktorej sa piekol chlieb. V stredoveku ju pokladali za talizman pre deti, ktorým rastú zuby. Začiatkom novoveku – v období renesancie a osvietenstva v 16. storočí nemecký botanik Leonard Fuchs (1501 – 1566) – autor slávneho herbára De Historia Stirpium z roku 1542 s nádhernými naturalistickými kresbami bylín, ktoré sám pozoroval – písal o liečivých účinkoch listov a kvetov tejto byliny. V súčasnosti sa v niektorých oblastiach na Sibíri jedia jej varené cibule.
Návštevníkov prírody stále lákala krása tejto nádhernej rastliny, preto bývala často trhaná. Koncom dvadsiateho storočia patrila k zákonom chráneným druhom, pričom spoločenská hodnota jedného jedinca bola 300 Sk. Od roku 2003 sa podľa platnej legislatívy štátom stanovená druhová ochrana na ľaliu zlatohlavú nevzťahuje. Nachádza sa však v najnovšom Červenom zozname ohrozených druhov cievnatých rastlín Slovenska (z roku 2001), ktorý odzrkadľuje ohrozenosť rastlinných druhov ich zaradením do kategórií ohrozenosti a vzácnosti. Ľalia zlatohlavá je zaradená do kategórie potenciálne ohrozených druhov. Niekedy ju môžeme vidieť i v záhradkách, kde sa pestuje na dekoratívne účely.
Danica Božová
Foto: Vladimír Boža