Vlkovec psohlavý, zebra kvagga, dront nelietavý, alka veľká, kormorán okuliarnatý, ara trojfarebná, labradorka klenutozobá a mnohé ďalšie patria už len minulosti. Nevymreli kvôli zmene klímy ani pádu meteoritu, vyhubil ich človek. Napríklad len v Austrálii od príchodu prvých európskych kolonizátorov v roku 1788 vymrelo vplyvom človeka 23 druhov vtákov, 4 druhy obojživelníkov a 27 druhov cicavcov. Niekedy je druh vyhubený len na určitej lokalite (až do veľkosti kontinentu) a môže byť spätne prenesený z nejakého iného miesta. Vďaka tomu bol zachránený napríklad zubor hôrny, ktorý našťastie nevyhynul v celej Európe naraz. Ale často je to inak – obeťou je druh, ktoré je špecifický pre určité územie a nikde inde sa nevyskytuje. V takom prípade je jeho vymretie definitívne a nikto ho už nikdy neuvidí živého. Vymieranie je prirodzený proces, v evolúcii musí niekto vyhrať (prežiť) a iný zas prehrať (vymrieť). Od vzniku života už vyhynulo 99 % druhov, ktoré kedy „chodili po Zemi“. Človek však tento proces výrazne zrýchľuje, pretože on je vždy ten, ktorý vyhráva. Často ide len o desiatky rokov, kým nejaké zviera kvôli ľuďom vymrie. Príčiny vyhubenia druhov sú rôzne, ale veľká časť sa odohráva podľa podobného scenára. Európski kolonizátori prídu na nové miesto a tam si všimnú zviera, ktoré predtým ešte nevideli. S myšlienkou, že ľudom patrí svet, ho začnú loviť – pre radosť z lovu, na jedenie, na kožušinu, perie či tuk. Dôvod sa vždy nájde. Prinajhoršom aspoň taký, že sa dotyčné zviera dá ľahko chytiť, pretože predtým sa s ľuďmi veľmi nestretávalo. A tak ho lovia a lovia, až kým ho úplne nevylovia, respektíve až kým populácia neklesne natoľko, že sa daný druh z toho už nespamätá. Na zachovanie populácie v prírode je totiž vždy potrebné určité množstvo jedincov (závisí to od vlastností druhu), a keď počet klesne pod túto hodnotu, druh skôr či neskôr vymrie. Vďaka ďalšej „pomoci“ od človeka to môže byť pomerne rýchlo. Človek však k vyhynutiu nejakého druhu môže prispieť aj nepriamo, a to tak, že zničí jeho biotop, čiže jeho prirodzené prostredie (napríklad premena tasmánskych saván na pastviny pre ovce) alebo tam donesie nový druh, ktorý na danom území nemá prirodzených nepriateľov a pôvodnému druhu zaberie jeho územie. Klasickým príkladom sú európske králiky v Austrálii, ktoré napomohli k vyhynutiu viacerých austrálskych živočíchov.

Smutný koniec nemotorného vtáka

Domovom dronta nelietavého, nazývaného aj dront maurícijský, bol Maurícius, ostrov v Indickom oceáne východne od Madagaskaru. Bol vysoký 70 až 100 cm, vážil približne 20 kg a jeho celkový vzhľad výstižne charakterizuje český názov blboun. Hoci na to nevyzerá, jeho najbližší príbuzní sú holuby. Kvôli zakrpateným krídlam nemohol lietať a aj po zemi sa údajne pohyboval dosť ťažkopádne. Preto bol ľahkou obeťou pre všetkých námorníkov, čo sa plavili okolo.

Prvá zmienka o ňom pochádza z roku 1507 od portugalských moreplavcov. Maurícius bol neobývaný až do roku 1638, kedy ho kolonizovali Holanďania a tým spečatili drontov koniec. Námorníci ho lovili pre zábavu, potravu a tuk – dal sa ľahko chytiť, pretože bol nemotorný, pomalý a nebol plachý. Námorníci a kolonizátori so sebou priniesli mačky, psy a prasatá, ktoré tiež prispeli k jeho vyhubeniu. Dront hniezdil na zemi, v lesnom podraste, a jeho vajcia a mláďatá boli ľahkou korisťou pre domáce zvieratá Európanov. Posledný raz ho videli v roku 1681. Keď na Maurícius prišla výprava v roku 1693, už nenašli ani jedného dronta.

Ako vymrel najväčší dravý vačkovec

Prívlastkom najväčší dravý vačkovec sa ešte pred 100 rokmi mohol pýšiť vlkovec psohlavý, tzv. tasmánsky tiger. Ako hovorí jeho názov, európsky prisťahovalci ho zastihli už iba na ostrove Tasmánia neďaleko Austrálie. Pôvodne sa nachádzal aj v juhovýchodnej časti austrálskej pevniny, tam ho ale pravdepodobne zdecimovali psi dingovia. Tých so sebou do Austrálie mimochodom priniesli tiež ľudia, konkrétne obyvatelia juhovýchodnej Ázie vo vlne osídľovania Austrálie pred asi 5 000 rokmi. V Tasmánii ale vlkovec bez problémov prežíval až do príchodu Európanov.

Vzhľadom pripomínal psa, bol vysoký v kohútiku 60 – 70 cm, žltohnedej až žltosivej farby. Na chrbte, od lopatiek až po chvost, mal 13 až 19 priečnych pruhov a preto si vyslúžil názov tasmánsky tiger, hoci inak s tigrom nemal nič spoločné. Jeho prirodzeným prostredím boli savany a riedke lesy. Obýval ich do roku 1824, keď ľudia do Austrálie priviezli ovce a tasmánske savany boli premenené na pasienky. Vlkovec musel ustúpiť do vlhkých vyššie položených lesov, kde to preňho rozhodne nebolo ideálne. Navyše ho ľudia obviňovali z toho, že im zabíja ovce a iné domáce zvieratá, preto bola v rokoch 1880 až 1909 za zastrelenie vlkovca vypísaná odmena. Potom sa stal natoľko vzácny, že ho videl len málokto. Posledný živý jedinec bol chytený v roku 1933 a predaný do ZOO v Hobarte, kde uhynul 7. septembra 1936. V tomto istom roku ho tasmánska vláda označila ako chránené zviera. Bolo však príliš neskoro.

Od roku 1936 ho nikto oficiálne nevidel. Viacerí ľudia tvrdili, že ho niekde zbadali, ale nikdy sa to nepodarilo doložiť a overiť. Dokonca aj dedinčania na hraniciach Indonézie a Papuy Novej Guinei tvrdia, že vlkovec stále žije na tomto území (vlkovec tam žil kedysi v minulosti, ale predpokladá sa, že už dávno vymrel), ale tiež to zatiaľ nikto oficiálne nedoložil. Takže šanca ešte stále existuje, hoci je minimálna.

Nová nádej pre vyhynuté druhy?

Sú tri možnosti, ako prinavrátiť vymretý druh k životu. Prvý spôsob je úplne jednoduchý – jedince daného druhu niekto niekde objaví živé. To sa stalo od roku 2000 17-krát. Jedným zo šťastlivcov je zebra Burchellova. Na malom území v Botswane, kde žila, ju ľudia vyhubili začiatkom 20. storočia, v zajatí posledná zahynula v roku 1911. Všetci ju považovali za vyhynutý druh (respektíve podľa novších zdrojov poddruh), až kým v roku 2004 nezistili, že žije aj v národnom parku Etoša v Namíbii a v oblasti Kwazulu/Natal v Juhoafrickej republike. Podobné šťastie mal aj hraboš bavorský. V okolí Garmish-Partenkirchenu v Nemecku vymrel v roku 1962. Znovu ho objavili v roku 2000 v severnom Tyrolsku na hraniciach Rakúska a Nemecka. Nevie sa však, aká veľká je jeho populácia a tým pádom ani ako veľmi je ohrozený.

Druhá možnosť je selektívne kríženie. Tento spôsob sa ukazuje ako pomerne reálny v prípade vyhynutej zebry kvaggy, blízkej príbuznej zebry Burchellovej (ide o rôzne poddruhy jedného druhu zebry, podľa niektorých zdrojov to sú dva rozdielne, ale pomerne príbuzné druhy). Princíp metódy spočíva v tom, že sú vyberané zebry svojím výzorom pripomínajúce čo najviac zebru kvaggu a zámerne sú medzi sebou krížené s cieľom získať po niekoľkých generáciách zebry výzorom (a možno aj geneticky) nerozoznateľné od zebry kvaggy. Zebra kvagga bola totiž špecifická tým, že na zadnej polovici tela nemala pruhy a jej sfarbenie bolo minimálne v zadnej časti hnedožlté. Tento projekt sa začal prakticky realizovať v roku 1987 a v roku 2005 sa narodilo mláďa Henry, ktoré zebru kvaggu dosť pripomína. Táto metóda je ale vhodná len pre tie vyhynuté druhy, ktoré vlastne neboli druhy, ale len poddruhy, od iných poddruhov oddelené napríklad tým, že žili na inom území a preto sa vyvíjali čiastočne samostatne. Preto sa dá predpokladať, že vyhynutý poddruh zdieľa so žijúcimi poddruhmi toto istého druhu rovnakú genetickú informáciu (ibaže rôzne formy tých istých génov môžu mať u rôznych poddruhov inú frekvenciu a to spôsobuje rozdiely medzi nimi). A čo je dôležité, ostatné poddruhy sa medzi sebou pária a dávajú plodné potomstvo. Keby išlo o samostatné druhy, mali by s veľkou pravdepodobnosťou vyvinuté mechanizmy zabraňujúce vzájomnému kríženiu.

Tretí spôsob oživenia vyhynutého druhu ponúkajú moderné genetické metódy. Celý proces má viacero krokov. Najprv je nutné izolovať DNA zo zachovaných zvyškov, ako sú kosti a vypchaté exempláre. To sa nikdy nepodarí vcelku, ale vždy len v malých fragmentoch, ktoré potom treba dať dokopy a zoradiť (podľa podobnosti sekvencií s nejakým blízkym príbuzným druhom). V ďalšom kroku sa musia vytvoriť chromozómy a až potom nasleduje klasické klonovanie. Z vajíčka príbuzného druhu sa vyberie jeho DNA a namiesto toho sa tam vloží izolovaná DNA vymretého druhu. A potom treba už len dúfať, že sa z toho narodí či vyliahne životaschopný jedinec.

Táto metóda sa zatiaľ nedočkala úspešného konca. Z pozostatkov dronta aj vlkovca izolovali ich DNA, ale najmä tá z dronta je veľmi rozkúskovaná a ani zďaleka nie je úplná. Čiže 100 percentného dronta už s veľkou pravdepodobnosťou neuvidíme nikdy. S vlkovcom mali vedci v Austrálii väčšie plány. DNA bola podľa vtedajších správ v pomerne dobrom stave a ako darcu vajíčka zvolili diabla tasmánskeho, ktorý je súčasný najväčší dravý vačkovec. Všetko bolo na dobrej ceste, až kým v roku 2005 po zmene riaditeľa Austrálskeho múzea v Sydney toto múzeum od projektu neustúpilo. Ako dôvod uviedli, že stav izolovanej DNA je nedostatočný. Niektorí ľudia sa však nevzdávajú a v projekte pokračujú ďalej.

Podobný, ale trochu iný osud postihol kozorožca pyrenejského. Posledný jedinec zahynul 6. januára 2000. Španielski biológovia ale predtým z tohto jedinca odobrali kúsok tkaniva z ucha. V roku 2003 klonované vajíčka umiestnili do viacerých kozích príbuzných, dve samice boli gravidné dva mesiace, ale potom potratili. V projekte sa ďalej pokračuje a je možné, že práve kozorožec pyrenejský bude prvým vyhynutým živočíchom, ktorý znovu uzrie svetlo sveta.

Lenka Veselovská